Autor: Soňa Krajčovičová
Keď vypukla vojna u našich susedov, Michaela Viskupičová nerozmýšľala nad tým, čo a ako bude, ale začala aktívne hľadať možnosti, ako sa dostať na hranice pomáhať. Porozprávala nám, ako to tam vyzeralo, a aj to, ako dokáže pomôcť každý z nás.
V akom časovom rozmedzí si bola dobrovoľníčkou na hraniciach s Ukrajinou?
Keď som vo štvrtok ráno zachytila správy o útoku na Ukrajinu, bol to pre mňa šok. Počas štvrtka a piatka som sa snažila zistiť čo najviac informácií. Zaznamenala som vznikajúce iniciatívy, ktoré organizovali pomoc pre Ukrajinu, a vyplnila som ich dotazníky pre dobrovoľníkov. Zachytila som na Instagrame aktivitu Skautského inštitútu v Prahe a kontaktovala ich. Následne som im vypomáhala s prípravou humanitárnej pomoci počas víkendu. Kontaktovala som aj svoju kamarátku z neziskovej organizácie Mareena, ktorá bola jednou z prvých organizácii na hranici. Keď sa ma v pondelok spýtala, či môžem prísť na týždeň a čím skôr, neváhala som ani sekundu. V utorok som sa zbalila a v stredu 2. marca som odchádzala priamo na hranicu.
Kde presne si bola dobrovoľníčkou?
Bola som na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, ktorý je najväčší spomedzi tých hraničiacich s Ukrajinou. Je určený pre dopravné prostriedky, a teda napríklad na Ukrajinu sa inak ako autom či autobusom nedá dostať. Stávajú sa však aj situácie, ako napríklad, že otec privezie svoju rodinu, ale nemôže s ňou prekročiť hranice, a tak prechádzajú peši. V tomto výnimočnom stave tak aj peší dokážu prejsť z Ukrajiny na Slovensko.
Ako konkrétne si tam pomáhala?
Keďže organizácia Mareena, cez ktorú som bola na hranici ako dobrovoľník, mala na starosti stánok prvého kontaktu, poskytovali sme prichádzajúcim informácie ohľadom dočasného útočiska, prípadne sme ich vedeli navigovať k správnemu stánku, či už hľadali ubytovanie alebo odvoz. Zo začiatku som sa stretávala viac s ľuďmi, na ktorých niekto na Slovensku čakal. Neskôr stále viac a viac s tými, ktorí tu nikoho nemali. Ak chceli zostať na Slovensku, mali možnosť požiadať už o spomínané dočasné útočisko. Je to špeciálny status vytvorený pre Ukrajincov. Majú tak nárok na zdravotnú starostlivosť, prípadne si môžu nájsť prác či dať deti do škôl. Tí, čo oň prejavili záujem, sa mohli priamo registrovať v Michalovciach, kam sme im zabezpečovali transfer.
Každému, kto uteká pred vojnou, sa snažíme pomôcť. Preto sme mali aj špeciálne letáčiky pre tých, ktorí síce žili na Ukrajine, ale nemajú ukrajinské občianstvo.
Dnes, keď o tom rozprávam, je už situácia na hranici iná, preto by som chcela upozorniť čitateľov, že tieto informácie sú z prvého marcového týždňa. Ak by ste chceli vedieť, ako to na hranici vyzerá dnes, môžete sledovať profil organizácie Mareena, ktorá je stále na hranici a zdieľa informácie napríklad aj cez Instagram. Ja cez svoj osobný Instagram zdieľam anonymne príbehy ľudí z hranice.
Ako vyzerala práca dobrovoľníka na hraniciach, pracovali ste na zmeny? Kde ste bývali a stravovali sa?
Dobrovoľníci a pracovníci z Mareena boli ubytovaní, v čase, keď som tam bola ja, v rodinnom dome v Bežovciach u milých manželov, ktorí sa o nás s láskou starali. Teta nám varila obedy, dokonca sme na MDŽ dostali od uja darček. Mali psíka, ktorý sa nás zo začiatku bál a neskôr nás vyprevádzal. Cítili sme sa ako doma. Počas nedeľnej svätej omše v miestnom kostolíku pán farár povzbudzoval ľudí k prijatiu dobrovoľníkov a utekajúcich a ďakoval tým, čo tak už činia. Je to veľká služba.
Náš pracovný deň bol rozdelený do troch zmien, každá trvala osem hodín. Počas zmeny sme sa stravovali na mieste, kde boli stánky napríklad Kuchárov bez hraníc alebo mesta Sobrance.
V akom jazyku si komunikovala s ľuďmi utekajúcimi pred vojnou?
S niektorými som komunikovala anglicky, s inými nemecky, dokonca som oprášila svoj certifikát z posunkového jazyka. S väčšinou sme však komunikovali ukrajinsky alebo rusky. Keďže ja nehovorím ani jedným z týchto jazykov, mali sme k dispozícii prekladateľov, ktorí nás tlmočili. Samozrejme, snažila som sa pred príchodom a počas pobytu naučiť základné frázy po ukrajinsky.
Vravela si, že situáciu na Ukrajine si sledovala ešte predtým, ako Rusko zaútočilo. Prečo si sa rozhodla ísť na hranice a stať sa dobrovoľníčkou?
Nemám na to priamu odpoveď. Prišlo mi to automatické. Chcela som pomôcť, ponúknuť svoj čas a talenty. Vedela som, že konať v tejto situácii na vlastnú päsť by mohlo priniesť viac problémov ako úžitku, a preto som sa registrovala a čakala, kým ma niekto osloví. Bola som pripravená asi na čokoľvek. Či už na prácu pri počítači niekde v kancelárii, alebo priamo na hranici, alebo ako vodič zabezpečujúci prepravu.
Nemala si strach?
Mala som rešpekt, ale vyslovene strach som nemala. Nepovedala by som o sebe, že mám povahu hrdinky, ktorá sa ničoho nebojí. Uvedomila som si však, že na hranici mi priame nebezpečenstvo nehrozí.
Robila si takýto typ práce aj predtým, alebo to bola tvoja prvá skúsenosť ako dobrovoľník?
Robila som dobrovoľníčku aj predtým, pomáhala som pri príprave eventov pre neziskovú organizáciu Tvoj Buddy, ktorá pracuje s deťmi z detských domovov. Pracovala som s nepočujúcimi deťmi v stredisku Effeta. Som súčasťou Global Shapers Community (pod World Economic Forum), čo sú skupiny mladých ľudí po celom svete, ktoré pracujú na lokálnych projektoch. Bola som súčasťou tímu v Luxemburgu, kde som pred tým dva roky žila.
Organizáciu Mareena som sledovala od jej začiatku a som jej veľkou fanúšičkou. Som rada, že som mala možnosť byť malou súčasťou ich veľkej práce. Majú môj obdiv. Moje semienko pomoci je malé oproti tým, čo sú ešte aj v dnešný deň na hranici, a preto ich chcem podporovať aspoň finančne.
Si v kontakte s niektorým z utečencov?
Priamo v kontakte nie som s nikým. Kvôli prípadu potreby som zdieľala s niektorými svoje kontaktné údaje, ale to len výnimočne a z logistických dôvodov. Ale pamätám si ich tváre a príbehy, ktoré mi vyrozprávali, a tie som sa rozhodla anonymne zdieľať na sociálnych sieťach ako Príbehy z hranice.
Je ťažké vidieť toľko ľudí v núdzi a v beznádeji a vy, dobrovoľníci, musíte byť ich oporou. Ako si to zvládala?
Ja som mala často poobednú službu, ktorá sa začínala o štvrtej poobede a končila sa o polnoci. Po zmene som si niekedy v aute poplakala. Inokedy mi emócie z hranice nedali spať a bola som hore do tretej rána. Priamo na hranici, počúvajúc príbehy ľudí, mi určite niekedy i vyhŕkli slzy, ale v tej chvíli, keď vám ľudia dajú svoju dôveru, že im viete pomôcť, sa zameriate na prácu. Doľahne to na vás až neskôr.
Utekajúcim ľuďom je poskytovaná aj psychologická pomoc. Máte nejakú psychohygienu alebo pomoc odborníkov aj vy, dobrovoľníci?
Myslím si, že psychológ nerobil rozdiel, či prišiel za ním dobrovoľník, alebo utekajúci. Pomohol, vypočul a poradil hocikomu, kto prišiel. Ja som túto možnosť nevyužila. Avšak s kolegami sme sa spolu rozprávali o tom, čo sme zažili počas zmeny. Vzájomné zdieľanie mi pomáhalo.
Cítila si smútok alebo úzkosť?
Smútok je, samozrejme, prirodzený, ale úzkosť som necítila. V Mareene boli všetci starostliví, stále sa uisťovali, či som v poriadku. Všetci sme sa o seba starali a pomáhali si.
Čo ti dali dni strávené na hraniciach s Ukrajinou?
Keď sa ma skúsenejší dobrovoľníci pýtali, či nie som vyčerpaná a či som v poriadku, tak som povedala, že považujem tento týždeň za jeden z najsilnejších zážitkov vo svojom živote. Dal mi viac, ako som čakala. Dal mi priateľstvo a pocit užitočnosti. Non-stop som si však uvedomovala, že sama by som nič nezmohla. Bola som súčasťou veľkého systému dobrovoľníkov a záchranných zložiek. Nevnímala som svoju jedinečnosť, nemala som pocit, že niečo zásadne mením, ale uvedomovala som si, že som súčasťou reťaze pomoci, ktorá spojila celý svet. Tých, ktorí sme na hranici, s tými, čo pomáhajú v obciach a mestách, až po tých, čo prispievajú finančne či sa za nás modlia.
Zmenil sa odvtedy tvoj pohľad na život?
Určite je človek každým silným zážitkom ovplyvnený. Ja nie som výnimkou. Je dar, že som mala možnosť byť súčasťou celého procesu pomoci. Spomienky mi ostanú do konca života.
Ak by niekto rozmýšľal nad dobrovoľníctvom na hraniciach, odporučila by si mu túto prácu?
Jednoznačne áno. Ak človek cíti, že by chcel pomáhať aktívne, môže to vyskúšať. Teraz sa síce systém na hranici zmenil, už to nie je tak, ako som to poznala ja, preto je náročnejšie dávať odporúčania. Nech sa už človek rozhodne vyskúšať akúkoľvek formu pomoci, držím palce. Netreba sa báť neúspechu, ak zistí, že mu niečo nesedí, možností je veľa a vie si nájsť takú formu pomoci, ktorá bude pre neho ideálna.
Čo je pri tejto práci najdôležitejšie vedieť, aký by človek mal byť? Mal by skôr ľudí vypočuť, alebo byť pohotový?
Stretli sme tam rozmanité spektrum osobností. Ja som veľmi akčný človek, prirodzene vedúci typ – idem, riešim. V stánku som bola na službe spolu s mojou kolegyňou, ktorá má neuveriteľný zmysel pre detail. Ak prišla nejaká komplikovanejšia situácia, ja som bola tá, čo odbehla, a ona tá, čo ostala na stánku a zabezpečila jeho bezchybný chod.
Myslím si, že každý človek si vie nájsť svoje miesto. Je to individuálne. Každá práca si vyžaduje niečo iné. Napríklad ak niekto hľadá pozíciu pri počítači, verím, že si vie nájsť miesto napríklad v logistike humanitárnej pomoci. Ak niekto ovláda jazyk, tak ako prekladateľ môže nájsť svoje uplatnenie. Ak by niekto chcel ísť na podobnú pozíciu ako ja, môže kontaktovať priamo Mareenu. Na hranici sú niektoré situácie náročnejšie, či už po fyzickej, alebo psychickej stránke.
Ak by si mala možnosť vrátiť sa späť na hranice, vrátila by si sa?
Áno, určite, a už to aj riešim. Som v kontakte s organizáciou a budem rada, ak sa mi naskytne príležitosť vrátiť sa.
Máš nejakú konkrétnu spomienku, pri ktorej ťa zahrialo pri srdci a dodala ti silu pokračovať ďalej?
Mám ich veľmi veľa, ale jedna konkrétna mi napadá. Prišla za nami mamička, ktorá čakala na svojho dvanásťročného syna, ktorý mal prekročiť hranice, ale nastali komplikácie. Celý proces trval niekoľko hodín a vyžadoval si zapojenie niekoľkých vojakov a policajtov ako na slovenskej, tak aj ukrajinskej strane. Ale ten obraz matky stretajúcej sa so svojím synom je nezabudnuteľný.
Aký bol tvoj najemotívnejší zážitok?
Keď prišiel jedenásťročný chlapec sám s číslom na ruke, tak som si potrebovala dať desaťminútovú pauzu na vyplakanie. Ja som veľmi „ukecaný“ človek, preto je zvláštne, keď stratím slová. To sa mi stalo, keď prekročila hranicu pani. V ruke mala akoby tašku, ktorej som nevenovala pozornosť. Počas rozhovoru hovorí, že malé má päť dní. Nerozumela som. Vtom zdvihla tašku a ja som pochopila, že je to stará korbička z detského kočiara a v nej bolo päťdňové bábätko. Narodilo sa už počas vojny.
Stretla si sa so situáciou, ktorú si naozaj nečakala?
Vždy sa nejaké očakávania nájdu, ale vo všeobecnosti sa snažím nemať očakávania. Pred odchodom na hranicu som nevedela presne, čo tam budem robiť. Nečakala som, že budem prvým kontaktom pre utekajúcich, že budem mať tú česť poznať ich príbehy. Ešte som nevidela a nezažila také miesto, ako bola hranica. Toľko ľudského dobra, nezištnej lásky a obety na jednom mieste a zároveň toľko bolesti a nespravodlivosti, ktoré zasiahli týchto ľudí. Každý z nás má však nádej, že vojna sa čoskoro skončí.
Fotografie: Michaela Viskupičová
