Home » Archives » Ak si vieš použiť také drevo, ako som ja, tak tu som

Ak si vieš použiť také drevo, ako som ja, tak tu som

Povolanie do kňazstva pre neho znamenalo najprv sa hádať s Pánom, potom mu denne opakovať svoje „áno“. Bez Eucharistie a eucharistickej poklony nevie byť ani jeden deň, a ak potrebuje pokoj uprostred zhonu, píše ikony. Jeden z čerstvých novokňazov v našej diecéze: Pavol Reisel (37). O ceste ku kňazstvu sme sa rozprávali mesiac pred vysviackou, kedy bol Pavol ešte len diakonom.

Autor: Beáta Špaková, Jakub Kohutiar

Povolanie do kňazstva pre neho znamenalo najprv sa hádať s Pánom, potom mu denne opakovať svoje „áno“. Bez Eucharistie a eucharistickej poklony nevie byť ani jeden deň, a ak potrebuje pokoj uprostred zhonu, píše ikony. Jeden z čerstvých novokňazov v našej diecéze: Pavol Reisel (37).  O ceste ku kňazstvu sme sa rozprávali mesiac pred vysviackou, kedy bol Pavol ešte len diakonom.

Pavol, ste diakon a máte krátko pred kňazskou vysviackou. Ako prežívate tento čas?

Je to čas príchodu do cieľovej rovinky. Dopísal a odovzdal som diplomovú prácu a pripravujem sa na štátnice. Veľa času mi zaberá príprava primičnej svätej omše a vecí s tým súvisiacich. Je toho dosť, ale vo svojom vnútri pociťujem pokoj. Myslím si, že je to aj vďaka modlitbám mnohým ľudí, ktorí sa za nás modlia. Takže je to čas modlitby. Napokon, veľmi sa teším na duchovné cvičenia, ktoré bezprostredne predchádzajú vysviacke.

Môžete nám v skratke opísať svoju cestu viery? 

Je to dlhá cesta, ale pokúsim sa byť stručný. Narodil som sa v Topoľčanoch vo veriacej rodine. Musím však povedať, že to bola skôr zvyková viera. Rodičia ma vychovávali chodiť v nedeľu a prikázaný sviatok do kostola, ale inak sa u nás viera veľmi nepraktizovala. Prvý kontakt s osobnou modlitbou som zažil na základnej škole. Chodil som na Cirkevnú základnú školu don Bosca v Topoľčanoch. Vtedy som začal aj miništrovať. Potom prišla puberta a dospievanie. V tom čase som vieru prestal riešiť a Boha som opustil. 

Moje obrátenie prišlo až v dospelosti. Mal som už vyše dvadsať rokov. Veľmi mi pomohla Komunita Cenacolo. Aj vďaka nej som znova spoznal Boha a zaľúbil som sa do neho. Na moje obrátenie mala určite vplyv eucharistická adorácia a tiež množstvo príkladov kňazov a mladých ľudí. Na nich som videl, akú majú živú a autentickú vieru. Vtedy som sám sebe hovoril, že aj ja by som raz chcel byť taký. A takto som mal krok po kroku možnosť skrze každodennú eucharistickú adoráciu dozrievať ako kresťan a zároveň vo mne dozrievalo aj kňazské povolanie. 

V roku 2011 som odišiel do Mexika pomáhať deťom z ulice. Táto služba druhým vzbudila vo mne väčší záujem o službu blížnym. Zistil som, že slúžiť iným ma robí šťastným. Bol to taký čas dozrievania môjho povolania a vtedy som definitívne povedal Bohu svoje „áno“ a hovorím mu ho dodnes.

Ako sa viera prejavila vo vašom živote?

Povedal by som, že viera sa u mňa najviac prejavila v skutkoch. Skrze službu iným som pocítil, čo to znamená byť naozaj šťastný. Počas detstva a dospievania som hľadal šťastie v rozličných veciach, či to bol materiálny svet alebo vzťahové veci, ale nebolo to ono. Hľadal som šťastie v tom, čo by poslúžilo mne. Ako vidíte, paradoxne som pravé šťastie našiel vtedy, keď som ja mohol poslúžiť iným. Toto bol čas, keď radosť vo mne rástla a  stala sa plnou. To bolo pre mňa živé prežívanie viery. Bolo to niečo, čo ma vždy hnalo modliť sa, byť s mladými, byť s Pánom a odovzdávať druhým to, čo som ja dostal.

Máte aj nejaký konkrétny príklad, s ktorým by ste sa chceli podeliť?

Rád si spomínam na príhodu s pečením palaciniek. Bolo to v čase, keď som bol už v chlapčenskej komunite. Bolo tam asi tridsaťpäť ľudí a ja som mal na starosti prípravu raňajok. Problém bol v tom, že som v tom čase nevedel nič variť. Vrcholom mojej kulinárskej techniky bola káva s mliekom a chlieb s marmeládou. Myslel som si však o sebe, že mi to celkom ide.

Jedného dňa za mnou prišli chalani a poprosili ma, aby som im urobil palacinky. Bola to pre mňa veľká výzva. Ako prvé bolo ťažké si priznať, že neviem variť. Druhá vec bola, keď to neviem, musím sa to naučiť. Tak sa stalo, že som vstal o druhej v noci, pripravil som si všetky veci a začal som s prípravou palaciniek. Bola to skutočne skúška ohňom. Najprv sa trhali, potom sa lepili, raz boli hrubé, potom tenké… Ráno o šiestej som s palacinkami úspešne dobojoval. Bol som veľmi unavený. Pamätám si ten pocit, keď si chalani sadli k stolu, mali pred sebou palacinky a s chuťou sa do nich pustili. Síce som bol unavený, ale vnútro mi horelo radosťou, lebo som videl, že im chutí. Toto bol veľký zlomový bod v mojom živote. Vtedy som si povedal, že toto chcem robiť celý život. Nemyslím palacinky (smiech), ale že chcem robiť druhých šťastnými. 

Ako vnímate slovo služba a čo pre vás znamená? 

Služba je pre mňa niečo ako manželstvo. Znamená to umierať sebe a rásť v druhom. Myslím si, že toto je krásny prístup k službe. Zabúdať na seba a na to, že ja potrebujem oddychovať a mať čas pre seba a riešiť seba. Namiesto toho dať seba k dispozícii iným. To je pre mňa služba a aj motivácia k nej.

Čo je pre vás hnacím motorom vo viere?

Hnacím motorom vo viere je pre mňa určite eucharistická adorácia. Úprimne vám hovorím, že si neviem predstaviť svoj život bez Eucharistie a bez eucharistickej adorácie. Okrem toho je to aj mariánsky rozmer. V Komunite sme sa modlili tri ružence denne. Panna Mária nás privádza k Eucharistii a ona je prvá, ktorá sa klaňala. Takže Eucharistia a mariánska úcta.

Aká bola vaša cesta rozlišovania?

Cesta rozlišovania povolania bola procesom trvajúcim asi päť rokov. S odstupom času môžem to obdobie opísať ako hádanie sa s Pánom. Keď som prvýkrát pocítil povolanie do kňazstva, bolo to niečo veľmi silné. Pamätám si, že to bolo pri svätej omši. Po jej skončení som zostal ešte ďalšiu hodinu v kostole a bojoval som s tým. Bolo mi ťažko prijať, že by som mal byť kňazom. Vedel som si predstaviť seba ako otca rodiny, ako manžela a ako otca mnohých detí, ale nikdy predtým som nerozmýšľal o kňazstve. Bol to veľmi silný vnútorný boj. Trvalo dlhší čas, kým som to prijal. Myslím si, že som to prijal až počas misií v Mexiku. Tam som odovzdával život Bohu. Modlil som sa k Panne Márii a hovoril som: „Panna Mária, pod tvoj ochranný plášť dávam svoj život. Ty poznáš všetky moje slabosti, poznáš ma do detailu, a ak si vieš použiť také drevo, ako som ja, tak tu som.“ Môžem povedať, že od toho dňa, ako som povedal Bohu svoje definitívne „áno“, akoby sa v mojom vnútri otvorila plnosť radosti. Veľa ráz počas mojej cesty či už k diakonátu, alebo teraz ku kňazstvu som pociťoval také duchovné potľapkanie po ramene: „Paľko, dobre robíš to, čo robíš.“ Je to pre mňa pocit uistenia, ktorý občas všetci potrebujeme.

Komu alebo čomu vďačíte za svoje povolanie?

Za svoje povolanie vďačím určite množstvu kňazov, ktorí mi boli počas mojej cesty svetlými príkladmi kňazstva. Boli to kňazi Komunity Cenacolo alebo rôzni biskupi, s ktorými som mal možnosť stretnúť sa počas svojich potuliek svetom. Veľmi si vážim možnosť prísť za nimi a poradiť sa. Na Slovensku som veľmi vďačný otcovi arcibiskupovi Jánovi Oroschovi za prijatie do Trnavskej arcidiecézy, lebo som rodák z Nitrianskej. Silné prijatie som zacítil v Trnavskej arcidiecéze skrze otcov Maroša Loviča a Ondreja Chrvalu. Ďakujem aj kňazom, ktorí v tom čase pôsobili v trnavskom arcidiecéznom centre mládeže. Cez prijatie tých kňazov som pocítil aj objatie Cirkvi. Potom bolo pre mňa jednoduchšie rozhodnúť sa študovať za Trnavskú arcidiecézu.

Máte nejaké vzory medzi svätými?

Určite áno. Som odchovanec školy don Bosca, takže medzi prvými som spoznal práve jeho životný príbeh. O veľa rokov neskôr som sa spoznal so svätou Bakhitou, ktorej spomienku slávime v deň mojich narodenín. Bola to veľká svätica a verím, že je moja ochrankyňa. Veľa ráz som sa k nej modlieval. Ďalej spomeniem svätého Jána Máriu Vianneyho, patróna kňazov. Nesmiem zabudnúť ani na svätého Pavla a jeho stretnutie s Pánom, ktoré mi pripomína moje životné putovanie.

Čo vnímate ako najťažšiu úlohu kňaza? Pred čím máte bázeň?

Už viacero rokov pôsobím medzi mladými a v pastorácii mládeže. Vďaka tomu som často počul o ťažkých zraneniach, ktoré im kňazi spôsobili pri sviatosti zmierenia. Mňa sa tieto ich negatívne skúsenosti veľmi dotýkali a prežíval som ich bolesť s nimi. Dnes si uvedomujem zodpovednosť, ktorá mi bude už o pár dní zverená. Ja budem môcť byť prostredníkom Božieho milosrdenstva. Už dnes sa veľmi modlím za všetkých svojich penitentov a za všetkých ľudí, ktorí budú prichádzať ku mne po radu. Uvedomujem si, že som len človek a všetko sa nedá naučiť v škole. Mám však vieru, že Boh skrze svoje milosti pôsobí. Takže spovedanie je pre mňa veľká výzva. 

No a druhá výzva je evanjelizácia. Dnes potrebujeme znovu vychádzať z kostolov a oslovovať ľudí. Pre mňa to znamená ísť za mladými do škôl, na vyučovanie náboženstva alebo aj v rámci komunikácie vo farnosti. Tiež nezabúdam na prácu s rodičmi a rodinami. To sú miesta, z ktorých vychádzajú nové generácie.

Čo je podľa vás základom kňazskej služby, aby kňaz nevyhorel a dával sa s nasadením, láskou a radosťou?

Základom je určite byť pevne ukotvený v Kristovi. Keď sa kňaz poddá aktivizmu a bude robiť veľa vecí, hoci aj dobrých, ale nebude pevne ukotvený v Kristovi, tak stroskotá. Mojím veľkým vzorom je kňaz Guy Gilbert. Je to francúzsky kňaz, ktorý už roky pracuje s mládežou. Napriek všetkým povinnostiam sa raz do mesiaca na jeden víkend zatvorí do klauzúrneho kláštora. Je tam len on a Boh. Je dôležité byť ukotvený v Kristovi. Môžeme si to predstaviť ako čerpaciu stanicu, kam sa dá prísť a načerpať z pramenitej vody. Toto by som si chcel zobrať do svojej pastorácie – popri všetkých povinnostiach si nájsť dostatok času sám na seba a na môj vzťah s Bohom. Boh je veľký, a tak je stále čo spoznávať a rásť vo vzťahu k nemu.

Čo vás oslovuje na veriacich? Čím vás inšpirujú ich životy?

Niekoľko posledných rokov som strávil v centre mládeže, a preto som veľmi fascinovaný mladými ľuďmi. Obdivujem na nich, ako dokážu ísť za Bohom a neustále ho hľadať. Obdivujem, koľko dokážu pracovať alebo slúžiť ako dobrovoľníci. Potvrdilo sa mi to počas služby na ukrajinskej hranici alebo v Košiciach na stanici. Tam som videl, koľko dobrovoľníkov s nasadením prichádzalo a slúžilo. Mladí ľudia (ale zaiste nielen oni) chcú slúžiť. Toto je to, čo mňa na veriacich naozaj oslovuje – zápal pre hľadanie Pána. Mám rád hľadanie odpovedí na ich otázky, ktoré majú a prichádzajú k nám bohoslovcom alebo kňazom po odpoveď. 

Čomu sa rád venujete vo voľnom čase?

Našiel som zaľúbenie v písaní ikon. Pre mňa je to spojenie času silnej modlitby a dobrého odpočinku. Napríklad v seminári som sa vždy po dokončení skúšok pustil do práce na ikone. Písanie ikony trvá niekoľko dní. Je to krásny čas stíšenie sa. V takomto ovzduší modlitby nachádzam vnútorný pokoj. Stáva sa mi, že zabudnem na svet okolo seba a rôzne starosti. Pre mňa je to obrovský relax. Aj teraz, v tomto zhone pred štátnicami a vysviackou, som sa pustil do písania jednej ikony. Pomáha mi to lepšie zvládať prichádzajúci tlak, sústrediť sa na to, čo je naozaj podstatné, a nehľadať úniky napríklad vo virtuálnom svete. 

Čo by ste chceli odkázať tým, ktorí rozlišujú svoje povolanie, alebo sa už rozhodli pre kňazskú či rehoľnú službu?

Odporúčam im veľkú odhodlanosť a odvahu. Nebojte sa. Je to krásna služba. Ale to, že je to krásne, neznamená, že je to ľahké. Je to krásne a ťažké zároveň. Ponúkam aj radu, ktorú som dostal v čase hľadania. Keď ma na prvýkrát neprijali do seminára, jeden múdry kňaz mi povedal: „Hovor každý deň Bohu svoje áno. Každý deň znova a znova hovor Bohu svoje áno. A jedného dňa to aj ľudia okolo teba pochopia.“ Túto jeho radu si veľmi vážim. Neplatí len pre kňazský a zasvätený život, ale rovnako dobre sa dá použiť aj na povolanie do manželstva. Ja hovorím svoje „áno“ Bohu a manželia nech si ho hovoria navzájom každý deň.
PROFIL: Rodák z Topoľčian, bývalý člen Komunity Cenacolo, diakon a študent na RKCMBF UK v Bratislave. Po návrate z misií v Mexiku v roku 2014, kde sa venoval deťom z ulice, sa stal členom tímu Diecézneho centra mládeže ARCHA pod vedením Ondreja Chrvalu. Bol súčasťou organizačného tímu Svetových dní mládeže v Krakove a Paname. Taktiež pomáhal s prípravou Národných stretnutí mládeže P15 a P18. V súčasnosti pôsobí ako diakon vo Farnosti sv. Cyrila a Metoda v Piešťanoch.

Foto: PR, JS

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.