Autor: Soňa Krajčovičová
Slávenie sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, nazývaného aj Božie Telo, všetci poznáme. Po slávnostnej svätej omši nasleduje procesia s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou po uliciach miest a dedín k pripraveným oltárikom. Ale aký je vlastne pôvod a význam tohto sviatku?
V 13. storočí chyrovali v Cirkvi rôzne bludy. Medzi ne patril aj Berengárov blud, ktorého autorom bol kňaz Berengár. Ako prvý spochybňoval tajomstvo Oltárnej sviatosti. Popritom Ježiš Kristus sám pri poslednej večeri riekol: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom povedal: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1Kor 11,28).
Pleogit, jeden nemecký kňaz, mal tiež pochybnosti ako aj jeho predchodcovia. On však prosil Boha, aby mu dal znamenie na zahnanie týchto myšlienok. A Boh tak vykonal. Keď bol Pleogit na púti v meste Bolsena, slúžil v kostole svätú omšu. Počas obety držal v ruke premenenú Hostiu nad kalichom a Boh mu ukázal neuveriteľný zázrak. Hostia sa premenila na naozajstné živé telo, bola obklopená krvou až na malý kúsok, ktorý držal kňaz v prstoch. Ako to videl, hneď ho opustili všetky pochybujúce myšlienky.
O zavedenie tohto sviatku do celej Cirkvi sa zaslúžil pápež Urban IV. v 13. storočí. Sám si veľmi uctieval Oltárnu sviatosť a v roku svojej smrti vydal toto rozhodnutie, pretože dovtedy sa tento sviatok uctieval len v niektorých diecézach, napríklad v Luttichu. Tam to podnietila mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Karnillon. Juliana bola veľmi nábožná a každú voľnú chvíľu trávila v kostole pri návšteve Oltárnej sviatosti. Párkrát totiž zahliadla jasný mesiac s čiernym pruhom. Boh jej zjavil, že tmavé miesto na mesiaci predstavuje fakt, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok – uctievanie Sviatosti lásky. Juliana toto zjavenie až po rokoch povedala miestnemu biskupovi Róbertovi, ktorý následne v roku 1247 povolil slávenie sviatku Božieho Tela.
Svätý Tomáš Akvinský patrí tiež medzi svätcov, ktorí intenzívne a dlho rozjímali o tajomstve Eucharistie. Písal oslavné hymny, ktoré dodnes Cirkev spieva pri oslave Sviatosti Oltárnej. Pápež ho poveril napísaním oficiuma, ktoré neskôr nazvali „zlatou brošňou“ jeho spisov. Sekvencia „Lauda, Sion, Salvatorem“ (Chváľ, Sion, Spasiteľa), ktorá sa na sviatok Božieho Tela viackrát spieva, je podľa spisovateľa Clementa– „opravdivým traktátom o Oltárnej sviatosti, v ktorom je dogma vyložená jasne, precízne a s takými výrazmi, ktoré z nej vytvárajú jedinečný a nenapodobiteľný pomník.“
Aj dnešné slávenie tohto sviatku nám má pripomínať nehasnúce a obrovské tajomstvo Kristovej lásky k nám. Pri každej svätej omši sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to On sám chcel. Eucharistické procesie, sprievody s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, sa i dnes konajú na oslávenie Ježiša Krista – nášho Spasiteľa. Lupienky, ktoré deti hádžu kňazovi s monštranciou v rukách pod nohy, mu vytvárajú krásnu cestu na znak našej úcty k Bohu.
V talianskom meste Bolsena, kde sa stal zázrak s Eucharistiou nemeckému kňazovi Pleogitovi, stále možno nájsť oltár, kde dopadli kvapky Kristovej krvi. Sú to štyri mramorové tabule, ktorého jednu časť nosia v procesii na sviatok Božieho Tela.
Sviatok Božieho Tela sa slávi vždy vo štvrtok po Nedeli Najsvätejšej Trojice. V Trnave sa slávnostná svätá omša spolu s celotrnavskou procesiou konala v nedeľu, 19. júna, v Katedrále svätého Jána Krstiteľa. Svätá omša začala o 9:30 a celebroval ju arcibiskup Mons. Ján Orosch. Celá slávnosť bola venovaná práve nášmu daru od Boha – Eucharistii. Arcibiskup sám zdôraznil: „Cirkev žije z Eucharistie, bez nej nevieme existovať.“ Jeho slová boli veľmi trefné a povzbudivé, pretože my kresťania máme naozaj nenahraditeľnú možnosť žiť náš život naplno vďaka Hostii, ktorú prijímame pri svätom prijímaní. Vyznávači iných náboženstiev sa divia pri zmienení, že my kresťania môžeme prijímať samotného Boha v podobe chleba. Otec arcibiskup ďalej zdôraznil, že aj napriek napätiu, vojne, konfliktom, či novým chorobám, s Bohom a s Eucharistiou si vieme poradiť. Netreba sa dať znechutiť, ale aj cez ťažkosti vytrvalo pokračovať ďalej na ceste spásy.
Veriaci sa po svätej omši vydali na procesiu, ktorá začala pri prvom zastavení – v kaplnke priamo v Katedrále. Procesia kňazov spolu s Oltárnou sviatosťou pod baldachýnom následne viedla cez Hornopotočnú ulicu, Horné bašty a Štefánikovu ulicu k druhému zastaveniu – k oltáriku v kostole Najsvätejšej Trojice. Ďalej pokračovala ku Kostolu svätého Jakuba, kde bolo tretie zastavenie. Po ulici Radlinského, cez Trojičné námestie sa veriaci dostali až ku Kostolu svätej Anny – Uršulínkam – kde bolo posledné zastavenie. Celá slávnosť vyvrcholila následne opäť v Katedrále svätého Jána Krstiteľa hymnusom Teba Bože chválime. Svätú omšu aj procesiu sprevádzal spev organistu a štyria hudobníci hrajúci na trúbkach. Celková atmosféra slávnosti bola veľmi príjemná a radostná. Deti rozhadzovali lupienky ruží, ľudia sa tešili a spevom sa pridávali k hudobníkom.
zdroj: zivotopisysvatych.sk
Foto: Soňa Krajčovičová
