Autor: Soňa Krajčovičová
Zväčša máme o svojom živote nejaké predstavy, máme plány aj sny. Ale Boží plán sa s nimi nemusí vždy zhodovať. No v konečnom dôsledku je to pre nás to najlepšie. A prečo? Lebo my veciam nerozumieme spôsobom, akým im rozumie Boh. O tejto pravde sa presvedčila aj Soňa Sedláková (49), ktorá už desať rokov robí vedúcu zariadenia pre seniorov v Cíferi.
Vizitka:
Ing. Soňa Sedláková, vedúca zariadenia pre seniorov Dom pokojnej staroby v Cíferi. Vyštudovala Ekonomickú univerzitu, Národno-hospodársu fakultu, odbor hospodárska politika.
Čo všetko obsahuje práca riaditeľky Domu pokojnej staroby?
Keď prídem do práce, neviem, čo ma bude čakať, čo nové sa udialo v noci, aj keď najdôležitejšie veci mi personál oznamuje telefonicky – ak niekto zomrie alebo je nejaký problém s príbuznými na návšteve, keď zlyhá dodávka tovaru, keď nejdú kotly. Ak prídem do práce a nikto nič, tak si vydýchnem, až pokým nezapnem mail. (smiech) Začínam o siedmej ráno, o pol deviatej máme krátku operatívnu poradu, kde si zhrnieme, čo sa udialo, čo nás čaká, s kým je problém, kto ide na vyšetrenie a tak ďalej. Niekedy to ide všetko bez problémov a niekedy je toho tak veľa, že to neviem spracovať. Najhoršie bývajú pondelky. Niektorí klienti sú spokojní a potešení, lebo mali cez víkend návštevu, ale iní sú nešťastní a možno bezmocní a potom si to vybíjajú na personáli alebo na ostatných klientoch. Klientov aj ich rodiny poznám osobne, ale každý deň sa o všetkom informujem u sociálnej pracovníčky, prípadne vedúcej opatrovateľskej služby. Ony sú spojky medzi klientmi, ostatným personálom, rodinami aj mnou a vedia najviac, pretože o nich vypracovávajú autobiografické portfóliá. Mám na starosti bežné prevádzkové veci, ako napríklad komunikovať a zabezpečovať s údržbárom údržbu zariadenia, vybavovať veľké množstvo telefonátov od záujemcov, príbuzných klientov a tak ďalej. Tiež zabezpečujem rôzne objednávky a celý chod zariadenia.
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Neviem to pomenovať. Celý svoj profesionálny život som venovala exekutíve v zdravotnej oblasti. Moje prvé zamestnanie bolo na štatistickom úrade. Od detstva som inklinovala k policajnej sfére, tak som to skúsila. Priviedla ma k tomu moja túžba po spravodlivosti. Potom som asi osem rokov pracovala v oblasti zdravotného poistenia a neskôr na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. V práci som fungovala tak, že čo som mala ráno na jednej kôpke nachystané urobiť, tak na konci dňa som mala tú kôpku na druhej strane už urobenú. Potom sa naše oddelenie decentralizovalo do Trenčína. To už bolo pre mňa neprijateľné plus pracovala som 14 – 16 hodín denne, bolo to veľmi náročné. Začala som prehodnocovať a hľadať si inú prácu. Odrazu som našla ponuku na miesto vedúcej zariadenia pre seniorov a povedala som si, že to skúsim. Nikoho som tu však nepoznala a ani nikdy som nepracovala pre cirkevnú organizáciu. Bola to pre mňa výzva. Veľký krok do neznáma. Nikdy som nič podobné nerobila, ale keď som cítila, že som v koncoch, povedala som si, že tam hore Niekto je a on mi ukáže cestu. A je to naozaj tak.
Pracujete v kresťanskom prostredí s veriacimi ľuďmi. Zdá sa vám táto práca iná v porovnaní s prácou v svetskom prostredí?
Je to relatívne, pretože zamestnanci ani klienti v tomto zariadení nemusia byť kresťanského vierovyznania. Najväčší rozdiel je pre mňa v tom, že v predchádzajúcej práci som akoby robila ľuďom „zle“, lebo som od nich vymáhala pokuty, ale tu robím dobro. To je zásadný rozdiel. Ľudia v našom zariadení sú núdzni, treba im pomôcť. Samozrejme, byrokratické veci musia byť splnené, ale samotná práca je o tom, aby im tu bolo dobre, aby sme im pomáhali. Som k nim láskavá, ale aj to má svoje hranice, cez ktoré nemôžem ísť. Tak je to aj v živote – konať dobro, byť milý, ústretový, ale treba dávať do práce maximum, aby bol výsledok profesionálny. Každá práca si vyžaduje niesť si spolu so svojou povahou Desatoro Božích prikázaní. Inak to nejde.
Pracujete priamo so seniormi?
Áno, uzatváram s nimi zmluvy. Ale som tu aj na to, aby sa mi prišli vyžalovať alebo zdôveriť. Tiež keď potrebujú niečo vybaviť. Potom sa však musím snažiť udržiavať si zdravý odstup, aby ma to nezlomilo, ak niekto zomrie, aj keď je to prirodzené. Riešim to aj cez sociálneho pracovníka alebo cez opatrovateľskú službu. Keď majú sviatok, tak im idem zagratulovať a porozprávam sa s nimi. So všetkými klientmi mávame spoločné stretnutia, kde sa rozprávame o tom, čo by chceli, čo sa im nepáči.
Mnohí ľudia sú v DPS preto, že sa nemá kto o nich postarať, aj keď majú svoju rodinu. Máte tu aj vy taký prípad?
Áno. Akurát minulý týždeň mala jedna klientka sedemdesiate narodeniny a zo štyroch detí jej zaprialo len jedno. Bola z toho veľmi smutná a ďakovala nám, že aspoň niekto si na ňu spomenul a urobil jej oslavu.
Prečo si myslíte, že sa to deje?
To je ťažké povedať, pretože my sme s nimi nežili, nevieme, ako to bolo. Nie je všetko pravdivé, čo hovorí klient. Oni môžu pred nami svoje činy ospravedlňovať alebo ich povedať inak. Mali sme aj prípad, že sa klientka nestarala o svoje deti, a potom sa stalo, že zostala sama. Alebo že niekto holdoval alkoholu. Ale našou úlohou je každého ľúbiť a prijať takého, aký je. Veď každý robí chyby a my ich za ne nesúdime. My chceme, aby boli v poriadku. To je základ a od toho sa odvíjajú ďalšie veci v živote.
V čom je starostlivosť v DPS iná než domáca starostlivosť?
Myslím si, že základné rozdiely sú profesionalita a stála starostlivosť. Doma je to väčšinou tak, že príbuzní musia chodiť do práce, aby vedeli uživiť seba aj seniora, lebo dôchodky sú, aké sú. Tým pádom mu nedokážu, pochopiteľne, poskytnúť starostlivosť 24/7. Tiež sa musia starať o seba, aby boli schopní starať sa o niekoho iného. Tu sa personál strieda. Potom tu je profesionálna starostlivosť. Tu máme polohovateľné postele a cvičenia, aby nevznikali ležiacim pacientom dekubity. Ak vzniknú alebo sa vyskytnú iné zdravotné problémy, my ich vieme ošetriť, pretože tu máme zdravotný a vyškolený personál. Tiež im zabezpečujeme všetky lieky a zdravotné pomôcky, ktoré potrebujú, sprievod k lekárovi, rady odborníkov a kompletnú starostlivosť. Doma sa často nedajú splniť všetky tieto požiadavky. Ďalšia vec je, že tu nemáme žiadne predsudky. Starať sa o blízkeho príbuzného a vidieť ho v rôznych situáciách dokáže byť veľmi náročné a komplikované pre každého. Myslím si, že starať sa o cudzieho človeka je niečo celkom iné. Obdivujem ľudí, čo sa starajú o svojich blízkych, a aj našich zamestnancov. Je to náročné pre všetkých.
Myslíte si, že aj ľudia v DPS môžu žiť akčný život?
Áno. Môžu ísť, kam chcú a potrebujú, len musíme vedieť, kam išli a kedy sa vrátia. Lenže všímam si, a som z toho prekvapená, že tu zlenivejú. Neviem si predstaviť, že by sa mi to stalo. My sa ich snažíme mobilizovať, aby neboli pohodlní a robili to, čo ešte vládzu. Keď si zvyknú na ničnerobenie, tak stratia všetky návyky – aj základné. My sa o nich staráme aj o všetko, čo potrebujú, ale ide o to, aby nestratili záujem a chuť do života a, samozrejme, pohyb. Napríklad len ustlanie postele. Áno, bolí ich niečo, nevládzu už ako kedysi, ale treba ísť aj cez bolesť a snažiť sa. Pre mňa je najhoršie zostať od niekoho závislá, ja mám v sebe hnací motor a stále sa snažím prekonávať. Keď na niekom z klientov vidím, že ho trochu bolí noha a zoberie si chodúľku, tak sa mu snažím vysvetliť, že to nie je riešenie. Treba tú nohu trénovať a snažiť sa čo najviac prechádzať. Máme veľkú nádhernú záhradu a málo ľudí v nej vidím. Chceme ich napríklad zobrať do kina alebo do divadla a oni povedia, že sa im nechce a radšej budú pozerať televízor. A to ma štve.
Môj sen je zobrať klientov na veľtrh seniorov, ktorý býva vždy v októbri v rámci mesiaca úcty k starším. Obliecť ich do modrých treniek a bielych tričiek a zacvičiť si s nimi. Sú tam rôzne vystúpenia a veľmi sa mi to páči, ale im sa nechce. Nemôžem ich k tomu nútiť. Je pravda, že tu mali kapelu, aj si zaspievali, niekedy zatancovali alebo si spravili vianočnú či veľkonočnú výzdobu, ale už v sebe nemajú zápal. Možno to je tým, že sú už odo mňa starší o jednu až dve generácie, ale neviem si predstaviť, že by som na dôchodku už bola usedená a neaktívna.
Spomínali ste, že sa často stretávate so smrťou vo svojej práci. Ako to vnímate?
S pokorou, porozumením, lebo inak sa to nedá. Je to o odstupe. Hovorí sa, že ku každému človeku treba pristupovať rovnako. Je to tak, ale stáva sa, že niektorí ľudia prirastú k srdcu viac, iní menej. Smrť vie byť niekedy veľmi prekvapujúca a rýchla. Naučila nás to aj korona, lebo nám počas nej zomreli, paradoxne, tí najzdravší klienti a v najlepšej kondícii. Ťažko sa pozerá na to, keď sa niekto dlho trápi a veľmi trpí. Vtedy sa snažíme, aby tu bola rodina a mohli sa so zomierajúcim rozlúčiť. V takých prípadoch je to očakávané a ľahšie sa to prijíma. Smrť niekedy nie je dobrá, ale patrí k životu a treba sa s ňou vyrovnať.
Čo sa my môžeme naučiť od seniorov?
Môžeme sa naučiť vedieť zmieriť a odpustiť si navzájom. Odpustenie je pre náš život to najdôležitejšie, aby sme sa vedeli posunúť. A oni to vedia.
Ako vnímate starobu vy osobne? Máte nejakú predstavu o svojom dôchodku?
Ja sa jej desím. (smiech) Nemám presnú predstavu, iba občas sa smejeme na tom, že budeme na lavičke pred domom sedieť a rozprávať sa tak, ako to robia babičky na dedine. Ale nerozmýšľam nad tým. Neviem si predstaviť, že budem v zariadení, pretože viem, ako treba všetko robiť, a potom by som ich ako klientka príliš kontrolovala a usmerňovala. Verím tomu, že tak, ako som teraz veľmi akčná, tak taká budem aj v starobe.
Dá sa na starobu pripraviť?
Tak že si nakúpim veľa krému proti vráskam? (smiech) Myslím si, že tým, že sa budeme vedieť na to tešiť. Tešiť sa na vnúčatá, na dôchodok, na to, že nemusíme skoro ráno vstávať. (Aj keď niektorí ľudia na dôchodku vstávajú o piatej ráno bez budíka.) Mať plány a sny. Predstaviť si, ako si užijeme život s vnúčatami, budeme sa o ne starať. Môžeme sa udržiavať počas produktívneho života v psychickej pohode a vo fyzickej kondícii, to je alfa a omega toho, aby sme si starobu vedeli užiť. Mali by sme mať tiež svoje zásady a žiť v rámci Desatora. To by mal mať každý v sebe, bez toho to nejde. No nikdy nevieme, čo sa stane. Boží plán je nevyspytateľný a na to sa nedokážeme pripraviť. Môžeme si osvojiť len to, že nech sa stane čokoľvek, pokúsime sa to prijať a odovzdať Bohu.
Foto: Soňa Krajčovičová
