Autor: Jakub Kohutiar, Michal Koricina
Milí čitatelia. V tohtomesačnej rubrike Buditelia sa spoločne začítame do rozhovoru s otcom Máriom Bosým, farárom v Boleráze, ktorý je aktívny v projekte Misia India, Cesta domov a je to dlhoročný eRkár aj dobrovoľník na Katarínke. Inšpirujte a povzbuďte sa aj týmto príbehom. Príjemné čítanie.
Celý mesiac október je aj misijným mesiacom. Pre vás nie sú misia ani dobrovoľníctvo cudzie. Vystihujú vás tieto témy?
Dá sa povedať, že je to platí v dvoch rovinách – v osobnej a pracovnej. V osobnej rovine sa to začalo už dávnejšie, bolo to asi rok 2010/2011. V tom čase som sa už potreboval niekde v živote pohnúť. Vtedy som bol farárom v Dechticiach. Stavala sa tam fara a všetko bolo tak, ako som si predstavoval. Ako som povedal, tak sa to aj spravilo. Kde mala byť priečka, bola priečka, nábytok, všetko tam, kde malo byť. Vtedy som až tak vnútorne zneistel, akoby som tam bol príliš „zabetónovaný“ a vyslovene som túžil nejakým spôsobom sa nájsť, zachovať si slobodu a objaviť niečo, kde nebudem len sedieť na zadku, ale pohnem sa ďalej – v osobnom živote aj v tom pracovnom. Vtedy som našiel ponuku projektu Misia India. Je to jezuitský dobrovoľnícky projekt, tak som sa doň prihlásil. Bol som súčasťou tímu, ktorý išiel v lete roku 2011 do Indie na misie. Toto je rovina osobná, no pokračovalo a pokračuje sa ďalej. Druhá rovina je, že ma potom otec arcibiskup oslovil, či by som nevzal pozíciu diecézneho koordinátora, aby som sa stal riaditeľom pre misijné diela. Takže som momentálne aj v tomto rozmere.
Začal by som vaším misijným rozmerom – v roku ste boli 2018 na misiách v indickom Manwi. Prečo sa katolícky kňaz vyberie na misie do vzdialenej Indie?
Keď sa na to pozerám spätne, dá sa veľa hovoriť o tom, čo tam človek získa. Hoci tam ide s tým, že tam chce niečo priniesť a pomáhať, ako aj ja, opak je pravdou. Ale to, čo som povedal, bola moja vnútorná túžba uchovať si slobodu a to, k čomu je na misii každý pozvaný. O tom sú aj aktuálne slová pápeža Františka, aby sme vyšli z kostolov, vyšli zo sakristií, nesedeli doma, ale šli niekam, pretože k tomu sme aj pozvaní.
Ako konkrétne vyzerala vaša služba v Indii? Čo ste tam robili?
Vyvíjalo sa to postupne. V roku 2008, keď tam bola prvá skupina dobrovoľníkov zo Slovenska, sa začali manuálne práce. Vykopávali sa základy na internát. My sme v tomto pokračovali v roku 2011, keď sme tam prišli, bolo to premiestňovanie kameňov a dokončovanie stavby, ktorú začali títo dobrovoľníci v roku 2008. Na konci sa tento internát otváral pre učiteľky a staršie žiačky. Toto bola naša práca v tom čase. Postupne vznikla túžba, že nechceme prísť len na mesiac a niečo manuálne urobiť na tom mieste – prenášať kamene z jednej kopy na druhú a na druhý deň, ako to funguje v Indii, preniesť z tej druhej kopy na tretiu. Chceli sme pomôcť ľudom aj inak. Vtedy vznikla vízia, že chceme pomáhať, a teda podporovať tieto deti vo vzdelávaní.
Mali ste aj nejaký čas na aklimatizáciu, alebo ste boli hodení priamo in medias res, že prídem do Indie a už hneď odo mňa niečo chcú? Či tam bol nejaký proces, keď ste sa mohli nejako pripraviť, stotožniť sa s tým celým?
Keďže jezuiti s tým už mali skúsenosť, keď tam boli v roku 2008, tak nás pripravovali. Dokonca to bolo tu, na Slovensku. Pre našu skupinu prišiel jeden Ind, jezuita, porozprávať o svojej skúsenosti. Dobrovoľníci, ktorí tam boli pred nami v spomínanom roku 2008, nám rozprávali, čo zažili. Naozaj, príprava bola o tom, že nám povedali, že je tam veľa komárov. A tak sme nakúpili všetko možné proti komárom. Mali sme takúto prípravu, vedeli sme približne, do čoho ideme. Dokonca poviem, že sme boli viac naladení na to, že to, čo nás tam čaká, bude naozaj veľmi, veľmi zlé. Až tak, že keď sme prišli, prvé dni sme reptali, že sa tam máme až príliš dobre. Každý má svoju posteľ, tečie nám voda, ani komárov tu nie je veľa a podobne. Išli sme do niečoho, o čom sme mali svedectvo. Zažili sme, že to je niečo lepšie. Myslím si, že toto je tak krásne vidieť u ľudí, ktorí boli na tomto projekte viackrát. Vidieť, že to, čo sa tam dialo pred desiatimi rokmi, je dnes úplne niekde inde. Je to v úplne inej rovine, ako tam ľudia, teda nielen deti v škole, ale aj okolie rastú, že to má zmysel a menia sa životy ľudí, posúvajú sa dopredu. Ľudia žijú vo väčšej slobode, už to nie je život, kde sú horší ako zvieratá. Stále máme túžbu posúvať sa ďalej – a aj to robíme. Už nie sme len v jednom projekte, ale máme ich viacero. Ideme do miest, kde je situácia stále veľmi, veľmi zlá, a posúvame sa ďalej.
Máte nejaký zážitok alebo moment, ktorý sa vás na misiách osobne dotkol tak, že si to pamätáte dodnes, alebo emóciu, ktorú ste tam zažili a pamätáte si ju?
Je toho mnoho, čo človek na misiách zažije. Tým, že sme vtedy fungovali v areáli školy – a je to škola, ktorú vedú domorodí otcovia jezuiti, čiže Indovia –, je tam veľa detí. Naša činnosť spočívala v tom, že doobeda sa pracovalo manuálne a poobede to bolo o pripravení nejakých hier pre deti, venovaní sa im a pomáhaní s učením, čo bola naša činnosť. Na našom internáte, ktorý sme mali na starosti, sme mali mnoho detí. Medzi nimi však bolo jedno smutné dievča. Bolo vidieť, že nemá radosť zo života, opýtal som sa teda, čo sa deje. Nevedia dobre po anglicky, a tak tam bola veľká jazyková bariéra. Vyšlo z toho, že za ostatnými deťmi z internátu chodia rodičia – za niektorými pravidelne týždenne, mesačne. Za touto jednou rodičia nechodia. Tak som poprosil Erika, ktorý vtedy viedol misiu, aby sme šli navštíviť jej rodinu u nich doma. Zistili sme, že realita je taká, že bývajú naozaj veľmi ďaleko od daného internátu aj školy. Hodinu sme cestovali džípom a stále sme k nim domov neprišli, tak sme sa otočili. Na druhý pokus sme sa tam dostali. Toto bola realita. Potom som začal podporovať vzdelávanie tohto dieťaťa. Dnes sme v kontakte cez sociálne siete. Je z nej už dospelá žena, manželka a dokonca v septembri očakáva narodenie dieťaťa. (pozn. redakcie: rozhovor bol nahrávaný 13. 9. 2021) S radosťou pociťujem silný zážitok, na ktorý nezabudnem, že vidím, ako sa posúval jej život a mohol som mať na tom účasť práve cez podporu jej vzdelávania alebo potom aj vzdelávania jej súrodencov.
Naposledy ste boli v Indii pred troma rokmi. Zmenilo vás to v niečom, keď sa pozriete spätne na tie roky? Vrátili ste sa iný, ako keď ste odchádzali na misiu?
Ja verím, že India zmení každého. Samozrejme, pokiaľ človek nejde do rezortu niekde na pláž, ale ide do reálneho života – tam, kde oni žijú. Tam, kde pôsobíme my, v štáte Karnataka, je situácia naozaj veľmi zlá. Mal som jednu skúsenosť, keď tam prišiel Ind z Pune, čo je asi dvanásť hodín vlakom odtiaľ. Stále to bol Ind, mladý chalan, no keď prišiel, neveril, že je v Indii. Preňho to bol cudzí svet – rovnako ako pre nás. Keď sa človek odtiaľ vráti, tak si zrazu uvedomuje, že veci, ktoré sú u nás samozrejmé – napríklad, že funguje celý deň elektrika a tečie nám voda z kohútika vnútri domu, a dokonca je pitná –, nie sú samozrejmosťou pre milióny ľudí na svete. V tom to bola veľká skúsenosť. Už tri roky som tam nebol, pretože je pandémia. Chystali sme ďalšiu skupinu dobrovoľníkov, no, žiaľ, sa to celé zastavilo. Verím, že snáď sa podarí na budúci rok. Avšak aj keď tu boli v tomto čase zatvorené kostoly, moje prežívanie svätých omší bolo trošku iné. To, že bolo nariadenie nepodávať si ruky, nebolo pre mňa nič neobvyklé, pretože nielen v Indii, ale, samozrejme, aj v iných častiach sveta je normálne, že si nepodávame ruky na znak pokoja, ale zdravíme sa pozdravom „namasté“ – len sa ukloniť, vzdať druhému úctu, spojiť ruku, toto je normálna vec. V tom som nemal problém. Ani v tom, že som svätú omšu slúžil sám, keď boli zatvorené kostoly. Fungoval som v Indii desať mesiacov ako zamestnanec na Vysokej škole sv. Alžbety. Počas týždňa, keď boli omše s deťmi, boli v angličtine. V nedeľu, keď mali svoju omšu lokálnom jazyku, som mal omšu len ja, respektíve, ak tam boli nejakí Slováci – lekár alebo druhý logista –, tak sme boli len dvaja v kaplnke. Pre mňa to bola normálna súčasť života. Čiže mi nebolo zvláštne, keď v kostole nikto nebol.
Už sme viackrát spomenuli projekt Misia India, mohli by ste ho v krátkosti predstaviť? O čo ide, môže byť tento projekt užitočný aj pre mňa na Slovensku?
Jezuiti majú svoj dobrovoľnícky projekt „Magis“, ale v rámci tohto je to niečo špecifické, živé. Tento projekt chce ponúknuť mladým ľuďom skúsenosť. Skúsenosť života, ktorý je trochu iný ako ten u nás, na Slovensku. Skúsenosť dobrovoľníctva, ktorá mení človeka a jeho pohľad na svet. Či už žije na Slovensku, alebo povie, že ide do Indie. V dobrovoľníctve vždy zažije niečo, čo ho obohatí. Hoci človek ide zakaždým na misie s tým, že on ide pomáhať a meniť svet, zažíva tam úplne opačnú skúsenosť. Uvedomuje si, že on je ten, ktorý sa mení, ktorý je obohatený, ktorý dostal, ktorý odchádza z misijnej dobrovoľníckej skúsenosti ako ten, ktorý načerpal a niečo získal. Čiže toto je niečo, čo je fajn, a pozývam k tomu nielen mladých, aby boli tými, ktorí vychádzajú zo seba a idú pomôcť, nepozerajú sa len na svoj piesoček. Či je to možno suseda vedľa, ktorá potrebuje s niečím pomôcť, alebo je to človek niekde v Indii či v Afrike, v princípe je to to isté. Dôležité je začať.
Správne predpokladám, že keby mal niekto záujem o viac informácií, tak na webovej stránke Misia India niečo určite nájde?
Áno, nájde. Fungujeme na Instagrame alebo aj na Facebooku Vždy je to aktuálne vtedy, keď sa chystá ďalšia skupina do Indie. Kvôli situácii, ktorá je teraz vo svete, sme v roku 2019 museli zrušiť skupinu, hoci už boli vybraní ľudia. Žiaľ, sme v takejto situácii. Verím, že sa to zlepší a znovu začneme, pretože aj pre nás je to niečo, čo sa snažíme robiť pre ľudí, ktorí pomáhajú zo Slovenska v Indii. Chceme im priniesť skúsenosť, že je to niečo reálne, že tam sú deti, ktoré podporujeme vo vzdelaní, reálne rodiny, reálna chudoba. Toto je možné tým, že im neukážeme len nejaké fotky, ale majú možnosť oni sami prísť na miesto, stretnúť sa s tými ľuďmi, ktorých podporujú, a zažiť skúsenosť, ktorá tam je.
Momentálne ste farárom v Boleráze. Ako vyzerá vaša misia, respektíve služba dnes vo farnosti?
Toto je otázka, ktorá ide na telo. Skúsenosť je taká, že každá dedina a mesto sú iné. Človek by mohol porovnávať, že tam predtým to bolo lepšie, teraz je to horšie, teraz sú ľudia takýto a tam sú zase iní ľudia, viac otvorení. Možno práve táto skúsenosť kňazovi vie pomôcť pozerať na každého človeka ako na toho, ktorý potrebuje počuť radostnú zvesť evanjelia. Nielen tí ľudia, ktorí prídu do kostola, ale všetci. Toto je pre mňa motivácia, prečo ísť do školy a učiť. Aj keď je to ťažké a človek príde odtiaľ „ohučaný“, ale predsa vnímam to, že je to niečo, čo má zmysel. Byť v kontakte s deťmi a mladými. Vedieť im ponúknuť trošku niečo iné ako len nejaké definície, vierouky, mravouky. Byť s nimi, lebo toto je zmysel misií a dobrovoľníctva. Prežívať život s nimi, nebyť len tým, ktorý tam prinesie a vysype nejaké množstvo sladkostí alebo postaví čističku na vodu, ale byť s nimi a prežívam život s nimi, teda viem, čím tí ľudia žijú. Toto je to, čo teraz vo svojej farnosti vnímam aj ja. V tomto mi misie trochu pomohli – inak sa pozerať na veci.
Máte miesta, kde by ste sa ešte chceli dostať v zahraničí? Keď sa otvoria hranice a možnosti, kam by ste šli?
To, čo mám naplánované, je určite India. Verím, že najbližšie sa podarí niekedy budúci rok. Niečo sme tam pocestovali, ale stále je veľa miest, kde som nebol. Ako hovorím, väčšinou ideme niekam ako skupina dobrovoľníkov alebo známych. Toto je určite také miesto, kde áno. Mám skúsenosť, že Bali bolo pekné, svet je pekný. Určite aj severské krajiny, tam sa mi ešte nepodarilo byť. Je stále veľa čo objavovať, len keby bola dovolenka. My kňazi to máme v tomto obmedzené, že od nedele po nedeľu sa dá, ale v nedeľu treba byť doma. Zohnať zastupovanie na nedeľu, to je niečo vo hviezdach, náročné.
Ak by ste si mali predstaviť svoju rolu buditeľa, ktorým určite ste, či už na misiách, alebo vo farnosti, ako by znel váš odkaz pre súčasnú generáciu, pre ľudí? Čo by ste im chceli povedať?
Moje heslo je, že by som zrušil ráno. (smiech) Aby človek otvoril oči, aby sa nepozeral len na to, čo má doma, čím si žije on, ale keď vidí aj svoje širšie okolie – čím žijú, alebo nežijú ľudia okolo neho. Myslím si, že to je to, čo by nás malo zobudiť. Moja osobná skúsenosť, keď vidím deti v škole, ich svedectvá, to, ako to nefunguje v ich rodinách, to je niečo, čo ma budí v tom, aby som robil niečo viac pre nich a pre ich rodičov – ponúknuť im niečo viac, ako len odslúžiť omšu. Lebo toto je niečo, kde oni neprídu. Človek sa potrebuje zobudiť a vyjsť zo seba. Toto je podľa mňa to, čo potrebuje dnešný svet. Pozerám sa okolo seba a myslím si, že tieto veci ma vedia jednoducho naštartovať a zobudiť.
