Poslušnosť príkazy zachováva, láska vždy vie kedy ich treba porušiť

Autor: Brat Filip Čierny OFM

Nemoderná poslušnosť ?!

„Poslušnosť príkazy zachováva, láska vždy vie, kedy ich treba porušiť.“ Ľudia Boží, toto bol môj obľúbený citát, ktorým som v rámci môjho trnavského noviciátu v sladkom roku 2001 zvykol tak trošku manipulovať svojich spolunovicov, aby som v nich utíšil rozbúrené svedomie, keď sme sa napríklad neskôr odniekiaľ vracali alebo ak sme nedodržali niečo iné v dennom poriadku. Až mi raz jeden nemenovaný spolubrat Maximilián povedal „z mosta do prosta“: „Filip, ty musíš mať mega dávku lásky, lebo ty v kuse voľačo porušuješ.“

Pozor na povrchné vnímanie poslušnosti…. 

Hovoriť dnes o poslušnosti si vyžaduje vynaložiť oveľa viac energie. Treba pohnúť rozumom a pohnúť srdcom, aby sme v tejto téme nekĺzali po povrchu. Je zaujímavé, že mnohí zasvätení ľudia a je jedno či sú zo ženských alebo mužských reholí, zvyknú zhodne tvrdiť, že najťažšie na reálnom prežívaní zasväteného života nie je ani sľub chudoby, ani sľub čistoty, ale práve sľub poslušnosti.
Už prvotní kresťania vedeli a videli a myslím, že to niekde spomína aj  sv. Irenej, že otrok poslúcha zo strachu, roľník poslúcha kvôli výplate, ktorú mu mesiac čo mesiac vyplácajú. Ale jedine syn chce poslúchať z lásky.
Pamätám si aké pobúrenie nastalo v našich novických kuloároch, keď nám novicmajster na tému poslušnosť povedal: „Keď ti predstavený prikáže sadiť zeleninu do riadku dole hlavou, tak ju tak budeš sadiť!“ Zdalo sa mi to vtedy od neho zbytočné lámanie vôle nás novicov a dokazovanie si sily.. Tým teda kráľovstvu Božiemu neposlúžime. Medzičasom je ale moderné sadiť kvetináče naruby a pestovať v nich rastliny dole hlavou.. Lebo všetko je možné tomu, kto verí. Ibaže každý kto vydáva nezmyselné príkazy, ktoré deformujú u podriadených obraz Boha aj obraz poslušnosti zákonu alebo poslušnosť viery, alebo poslušnosť pravde ponesie si svoju vinu a o tom som úplne presvedčený..!!
Každý predstavený v tomto duchu má mať vycibrené uši na hlas poslušnosti, aby sa nikdy nezabudol pýtať, v koho záujme užíva moc, svoj úrad, svoj vplyv a kompetenciu, ktoré mu boli v plnosti času dané, dané iba do času na to nikdy netreba zabúdať..!

V letmom pohľade je to jasné ako facka. Predstavený ako ten, kto vyžaduje poslušnosť. Podriadený ako ten kto má poslúchať. Ibaže ja chcem na tomto mieste podotknúť, že keď františkáni skladajú sľuby vkladajú svoje dlane do dlaní provinciála, akoby v poslušnosti vkladali svoju vôľu do vôle Božej. Posledná veta, ktorú všetci vo večnom sľube vyslovujeme znie: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Myslím, že tá služba sa v tom sľube dá vnímať ako istá forma poslušnosti a po takomto sľube sťaby mystickej svadbe s Kristom sa má každý z nás rozbehnúť naplno do svojho reálneho života.. A tak sa jedni stanú gvardiáni a iní zase provinciáli. A iní pešiaci možno veľmi neviditeľní, ale v tomto zmysle aj nezastupiteľní. Avšak aj tí, čo sa stanú provinciálmi aj tí, čo sa stanú gvardiánmi už neskladajú žiadny iný špeciálny sľub, ale musia si vystačiť s tým prvotným sľubom, ktorého posledná veta hovorí jasnou rečou: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Inak povedané, poslušnosť je zvláštnym druhom ľudskej viery, ktorá pramení a má prameniť v Láske. Zdá sa teda, že keď si človek osvojí akúsi technickú poslušnosť, naučí sa možno aj trpieť za cirkev. Avšak až keď si osvojí logiku Ježišovej poslušnosti je pripravený trpieť hoci aj od cirkvi (viď Páter Pio a iní, pred ním aj po ňom).

Dialogická poslušnosť?


Už na prvé počutie sa to môže zdať ako problematické slovné spojenie. Pamätám  ako sa mi raz bývalý provinciál sťažoval,  keď chcel istého brata preložiť z kláštora do kláštora, ale brat nechcel ísť. Provinciál navštívil brata osobne, nabádal a vyzýval ho v mene svätej poslušnosti. Brat odpovedal “ Ach drahý provinciál, dnes tá poslušnosť nie je taká ako kedysi. Dnes treba správnosť každého Tvojho rozhodnutia najprv prediskutovať, až potom uskutočniť“. K tomu snáď už nie je čo dodať. Veď sám Ježiš vraví učeníkom: Kto vás počúva, mňa počúva.“Nechcem tu písať len o rehoľnej poslušnosti, ale o poslušnosti v cirkvi všeobecne, ktorá je hierarchická. Tu je ale zrejmé, že napriek hierarchickosti cirkvi sa všetci jej členovia majú navzájom podporovať aj povzbudzovať a ak je to nutné, aj kritizovať.. Každý nech vníma jeden druhého a učí sa od neho. Pastieri od laikov a laici od pastierov. Ale aj pastieri navzájom medzi sebou a laici navzájom medzi sebou. Takto sa poslušnosť v Cirkvi nemusí chápať ako jednosmerná, práveže je to dianie vzájomné. Lenže brat, z vyššie spomínaného dialógu s provinciálom iba neporozumel a otočil pomer hierarchickej sily. Vždy keď vidím podobný spôsob komunikácie, spomeniem si na pravdivý obraz Getsemanskej záhrady, kde diabol vstupuje do komunikácie s Evou. Vďaka tomu, si potom Eva s Adamom, začnú tvoriť selektívnu slobodu a selektívnu poslušnosť, mimo tej, do ktorej boli stvorení. Pamätám si, keď mi bolo v Hlohovci z večera do rána nariadené odísť z komunity za okolností pre mňa tak nepochopiteľných.. Veľmi ma to vtedy bolelo. Začal som sa modlievať v bočnom vchode do kostola v tichu a v tme, keď tam už nikto nebol pred obrazom Božieho milosrdenstva, tak vrúcne ako dovtedy ešte nikdy. Vedel som, že som vydaný do rúk tých, ktorí majú moc o mne rozhodnúť. Vtedy tam pred tým obrazom som prvýkrát pripustil, že hoci som reholi obetoval najkrajšie roky svojej mladosti, moja cesta nebude musieť ďalej pokračovať františkánsky, ale dôležité je, aby pokračovala kristologicky. Nešlo v tejto poslušnosti teda iba o to vykonať presun do Fiľakova , ktorý mi bol vtedy nariadený, ale prijať cez predstavených vôľu Božiu o mojom živote. (Mimochodom tých dva a pol roka vo Fiľakove patrilo k najkrajším časom môjho rehoľného života) Opakujem, ešte nikdy som sa tak nedokázal modliť vydaný na milosť a nemilosť všetkým tým dňom, ktoré ešte len mali prísť.. Tam som akoby nanovo premyslel obraz Krista v Getsemanskej záhrade, bez ktorej by nikdy neexistovalo veľkonočné ráno.. Vari to nie je tak, že Ježiš ako človek dosiahol dokonalosť práve bezvýhradnou poslušnosťou až na smrť? Ak chce v úprimnosti srdca človek všetko uskutočniť, všetko v poslušnosti vykonať, príde mu, že to čo zažíva vôbec nie je obmedzenie slobody, ale naopak jej najvyššie potvrdenie..!!

Ilustračný obrázok: Unsplash

Recommended Posts