Home » Archives » Návrat márnotratného

Návrat márnotratného

Pôst nie je obdobím, ktoré by bolo vítané s radosťou a prijatím, a to často ani medzi nami veriacimi. Zdá sa nám smutný, vážny a ťažký.  Prosto – Pôstne obdobie nemá ani medzi svojimi dobré meno.

Autor: Mária Kohutiarová

Pôst nie je obdobím, ktoré by bolo vítané s radosťou a prijatím, a to často ani medzi nami veriacimi. Zdá sa nám smutný, vážny a ťažký.  Prosto – Pôstne obdobie nemá ani medzi svojimi dobré meno.

Povolanie byť inšpirujúcim

A predsa nás Pôst môže obdarovať a posunúť ľudsky aj duchovne viac ako Vianoce. To, čo v ňom môžeme získať, sa nedá zjesť – a ak je to získané a udržiavané poctivo, ani pokaziť. Navyše, dary Pôstu časom a vekom len získavajú kvalitu. Človek, ktorý ich má, vonia  Božím synovstvom. Byť v jeho blízkosti je jednoducho darom.

Všetci túžime takých ľudí stretávať – a ešte lepšie je, ak túžime takými sami byť. Občas  premýšľame nad tým, ako sa nimi stali tí, ktorých vnímame ako legendy a pochodujúcu svätosť už tu na zemi. Nehovorte, že ste takých nestretli, čo by to bola „len“ vaša stará mama alebo kolega, z ktorého priam sála láskavosť a pokoj. Čo majú títo a ja nie?

Nik z nás sa ako zázračne svätý nenarodí. Každý si musí prejsť svoju cestu. A tak sme zvedaví na recept. Chceli by sme, aby svätosť bola v prášku ako instantná polievka alebo aspoň ako polotovar v konzerve. Nech to len otvoríme, zamiešame – a je to! Nech nás nestojí veľa stať sa takým človekom! Túžime byť niekým, kto je vážený, rešpektovaný, no predovšetkým milovaný. Táto hlboká túžba, genetická stopa Božej lásky v nás, sa nedá ničím, nikde a nijako vygumovať. Stále nás ťahá k dokonalosti – napriek našej nedokonalosti. Ako teda urobiť krok k tomu, po čom nám piští srdce?

Spiatočka

Každý šofér vie, kde je a na čo je: aj keď nerád cúva, niekedy kvôli pokračovaniu v správnej jazde alebo v jazde vôbec bez tohto kroku nedosiahneme cieľ. Rovnako to platí pre turistu, ktorý zablúdi – či už z risku, svojvôle alebo kvôli zlým značkám. Musí sa vrátiť, ak chce prísť tam, kam sa vybral. Rovnaká premisa platí aj v duchovnom živote: Našou cestou dopredu je návrat späť. A presne o tomto dare záchrany Božieho života v nás je čas Pôstu. Kým sa nevrátime k tomu, čo nám Boh hovorí, ako nás vedie, kým ho nezačneme pozorne počúvať, kým sa nezbavíme sebavedomého začínania myšlienok, slov a činov upriamujúcich v prvom rade na vlastné „ja“, žiadna inšpirujúca osobnosť z nás nebude. Nie nadarmo Izraelitom a aj nám ústami proroka Joela Boh hovorí: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom…!“ (Joel 2, 12 – 13) 

Ak nás niekto volá, aby sme sa obrátili, zrejme má pre nás niečo lepšie ako to, čo máme pred sebou… Zrejme vidí nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí a ktoré my ne(do)vidíme. Zrejme nás má príliš rád, aby nad nami mávol rukou a rezignovane povedal: „Stratený prípad! Rob si, čo chceš!“ Zrejme za nami beží, čaká, máva… aby nám dal šancu. Obrátiť sa znamená radikálne zmeniť smer cesty, zmýšľania a uvidieť to, čo sme predtým nevideli alebo nechceli vidieť, pretože naše predstavy o tom, ako budem žiť super život, nepripúšťali iné videnie. Veď to nebolo nič zlé: chceme žiť šťastne, rýchlo a teraz. Bez námahy, bez pravidiel a ak, tak len vlastných. Nečakať, až si to vydriem v pote tváre, obety, pokory. Nesnažiť sa porozumieť, čo je za poriadkom, čo je zmyslom okamihov, vecí a života. Nevidieť za „roh“ situácie, nepripustiť si riziko ťažkých dôsledkov, vypustiť zodpovednosť. Nehľadať odpoveď na svoje „prečo“ v hĺbke, čvachtať sa iba v naplnení základných fyziologických potrieb a rozkoší. Slobodu brať ako bezbrehé možnosti. Nepripomína vám to niečo? Presne!  

Pravda, pokora, poslušnosť

Vždy keď čítam tento evanjeliový príbeh, pochytí ma hnev: ako môže byť niekto takýto egoista a nevidieť si na konček svojho nosa? Ako môže byť natoľko pohltený sám sebou, že neobjavuje v dome a v postojoch svojho otca jeho lásku? Lenže… na konček nosa si nedovidíme ani my dnes. Ani ja. 

Boh nás každého jedného vybavil jedinečnými darmi, pridal požehnanie a milosti a vyslal nás, ako starostlivá mama podávajúca batôžtek na cestu, do života. A my vyzeráme ako roztopašné potomstvo, buchty jeho darov vyhadzujeme po ceste do prachu a zabúdame, čo nám to vlastne Boh hovoril. Až keď sa ohlási hlad duše, smäd po láske a prijatí, keď príde bolesť a samota srdca (a často úzko spätá s bolesťou tela), sme nútení vo svojom rebelantskom pochode zastať – ak nie spadnúť. A presne tu je bod na to, aby sme si priznali chybu a vošli do pokory. Pravdivé vyúčtovanie znamená povedať: začalo sa to pýchou. Mysleli sme si, že Boh je zastaraný tatko, ktorý nevie, ako sa dnes žije. Aké prikázania a Desatoro? Toto určite v živote nebudeme potrebovať! A potom prišla vzbura, nechcelo sa nám v drine čakať na nejaké dedičstvo podľa pravidiel Otca… Odišli sme uprostred každého zlyhania od neho bez otočenia sa, hoci sme tušili, že má v očiach slzy. Slobodu nám však nikdy napriek tomu nevzal, ani nás neukrátil o svoju lásku. No my bez neho – žiadna sláva. Niet o čom hovoriť, čím sa chváliť, z čoho žiť, kam skloniť hlavu, niet kde byť prijatí a milovaní. V tichu je nutné priznať, že toto zlyhanie sa dá napraviť jedine návratom a povedať: Mal si pravdu, Otec! A pocítiť teplo jeho objatia, ktorým nás, akokoľvek špinavých a krívajúcich, otrhaných a nevoňavých, objíme, kým mu znovu tečú slzy.

Toto je Pôstne obdobie. Čas, keď sa nám Boh znovu dáva počuť: „Vráť sa!“ Pustime z ruky čokoľvek, čo nám nedovoľuje vnímať ho naplno. A zaraďme spiatočku Domov.

Zdá sa ti, že nie si nijako márnotratný a nemáš sa ako a prečo vrátiť? Omyl…

Si márnotratný, ak…

  • mrháš časom, ktorý ti Boh dal pre dobro. Akákoľvek zábavka počas práce, odsúvanie povinností a zodpovednosti tvojho stavu či lenivosť sú jasným dôkazom. Mrháš minútami, ak donekonečna surfuješ na nete, hráš x hier, no na prosbu o pomoc odpovieš dôležitou formulkou: „Prepáč, mám toho veľa!“
  • mrháš slovami. Stačí, ak nie sú pozitívne motivujúce a pravdivé. Ak nimi šetríš tam, kde by bolo treba slovo lásky, úprimnej pochvaly či povzbudenia. Ak príliš hovoríš o sebe, ak sa vysmievaš, ak rád podávaš „zaručené informácie“ o druhých. Ak tvoj jazyk je štipľavo ironický, až arogantný. Ak si majster v tom, ako povedať a nič nepovedať. 
  • mrháš ušami vtedy, keď počúvaš hlúposti a „nemáš čas“ počuť Slovo. Hučí ti rádio, točíš sa v pop hudbe, sleduješ jedno spravodajstvo za druhým – no nasávaš špinu. Si márnotratný, ak nemáš čas a ochotu vypočuť osamelých a utrápených.   
  • mrháš pohľadom, ktorý nevníma krásu a nesýti sa ňou. Ak viac priestoru zaberá „čumenie“ do bezduchých plátkov alebo si sťahuješ x-tý recept na koláč a návod na rýchle schudnutie, na ktoré zajtra zabudneš… miesto toho, aby si ako dieťa žasol nad kvapkou rosy na liste.
  • mrháš príležitosťami k darovaniu (sa). Ak uprednostňuješ prácu miesto rozhovoru s manželom. Ak má prednosť futbal v televízore pred vybláznením sa s deťmi. Ak sa tváriš, že chorá suseda ti je ukradnutá. Keď sa nesnažíš o zlepšenie života vo svojej ulici, meste, škole, lebo ty nie si za to platený.
  • mrháš rozumom, ak sa nezodpovedne vrháš po všetkom, čo ťa práve očarí: počnúc novými šatami, pre ktoré niet miesto v skrini, DVD, na ktoré padá prach, školením zadarmo, ktoré ťa nudilo. Mrháš, ak nerozlišuješ v modlitbe a uvažovaní dôsledok každého svojho kroku, ak sa nepýtaš, čo to so mnou urobí zajtra, o týždeň, o rok?  
  • mrháš slobodou, ak si závislý na čomkoľvek a komkoľvek. Počnúc mobilom, počítačom, svojím autom, postavou, názorom iných, ktorý ťa dokáže úplne odrovnať do depresie alebo, naopak, nezdravo vyvýšiť. Ak si závislý na svojej predstave o tom, kto si – a nehovoríš o tom s Bohom, kým máš byť… Ak sa zúfalo spoliehaš na ľudí s vnútornými obavami a strachom. Ak si myslíš, že tvoje financie, úspech, kariéra, zabezpečenie visia iba na tebe.

Každý z nás sa musí vrátiť zo svojho márnotratného úletu. Teraz.

Fotografie: Unsplash

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.