Autor: Mária Kohutiarová
Ak ste práve prišli zo školenia alebo vás čaká teambuilding, nezatvárajte, prosím, tieto strany – nie sú nudné ani náročné. Možno sú len oprášením toho, o čo zúfalo prosí srdce aj duša a čo nám má priniesť radosť, po ktorej všetci túžime a často si ju žobreme v modlitbe.
Stačí päť krokov a naučíte sa znovu žasnúť, cítiť blízkosť a nehu Boha, ďakovať – a ako bonus príde radosť. Ideme na to? Krok po kroku?
Krok prvý: Zastav sa
Nie je možné naučiť sa žasnúť, ak sa nezastavíš. Alebo – minimálne – nepreradíš rýchlosť na slimačie tempo. Týka sa to všetkého: chôdze, práce, oddychu (lebo aj ten zvykneme urobiť rýchlo). A najdôležitejšie je zastaviť svoju myseľ: tá nám totiž uteká aj týždne, mesiace, roky dopredu oproti tomu, čo práve je. A tu je prvý pes zakopaný: prestali sme vnímať, čo práve žijeme. Čo alebo kto je okolo nás. Aký je, čo je tu zaujímavé. Skúste si len spomenúť, čím vás upútal dnes nejaký človek vo vlaku alebo v MHD. Možno ste si ani nikoho nevšimli – pretože ste práve „viseli“ nad mobilom a myšlienky stíhali „plynule“ prechádzať od novej zľavy na nábytok cez udalosti na Ukrajine s komentármi na vývoj politiky až po nejaké selfíčko známeho, ktorý vlastne už je aj neznámy, keďže sa „vidíte“ len cez sociálne siete. Zastaviť sa znamená začať vnímať viac detaily, ktoré nám v rýchlosti unikajú – inak vidíš ten istý obraz „obyčajného“ okraja poľa z diaľnice, inak z vlaku, inak na bicykli a inak pešo. A ešte inak, ak sa zastavíš. Rovnako to platí o stretnutí s ľuďmi, o modlitbe, o rozhovore, o práci… o všetkom. Takže: zaťahujeme „ručnú“. Dôležité je teraz to, čo alebo kto je TERAZ A TU.
Od dobrých priateľov som odkukala jednu zásadu – a usilujem sa ju dodržovať: ak prídu za mnou moje deti alebo ktokoľvek, kto ma potrebuje, odložím prácu, mobil, knihu… Pozriem sa na neho a zastavujem všetko okolo: „Som tu pre teba, počúvam…“ Čudovali by ste sa, aký obrovský dosah má toto obyčajné gesto aj na puberťákov a ako nemajú problém vrátiť ho v úcte aj oni mne.
Krok druhý: Skloň sa
Zastaviť sa nám pomôže zaostriť na podstatu toho, čo máme pred sebou. A ak chceš zaostriť, musíš sa skloniť, ísť nižšie, bližšie, hlbšie. Asi ani jeden krok nie je taký náročný pre ego dnešného človeka ako práve tento: znamená totiž vzdať sa svojej výhodnej, zvyčajnej pozície a preukázať postojom tela aj srdca, akú obrovskú dôležitosť pre mňa ten ktosi alebo čosi predo mnou má. Stojí ti nielen za to, aby si zastavil, ale aj za to, aby si si ho všímal bližšie, aby si naň alebo do neho lepšie videl. Čo je na ňom jedinečné? Aký je? Ako sa prejavuje? Čím ma fascinuje? Priťahuje? Nasávaj zblízka jeho identitu, jeho prejavy, to, čím vo svojej podstate je. Všímaj si detaily, čo najviac! Zvláštne: práve v tomto náročnom kroku, ak ho dáš, začínaš cítiť, že sa „čosi“ s tvojím srdcom a rozumom deje: je to preto, lebo sa začínaš zaoberať niečím úplne iným, ako si ty sám a tvoje vlastné predstavy, očakávania, plány, hodnotenia… Vtedy, keď tvoje srdce aj rozum prepnú z „ja“ na „ty“, stávaš sa viac človekom ako inokedy. Sklonenie sa otvára pred tebou úplne iný svet, aký si „poznal“ z rýchleho, letmého vnímania – a ty zisťuješ, že rozhodne stojí za pozornosť.
Je výborné tieto postrehy pomenovať – aj priamo človeku, ktorý stojí pred tebou, alebo minimálne do svojho denníka (čo ho máš aj online). Dnes sme boli v čistiarni. Pani bola veľmi príjemná, no fascinovali ma jej krásne zelené šaty. Môj rozum však už bol zamestnaný „niekde inde, o pár hodín dopredu“, a tak som zacítila len moment úžasu, ktorý sa príliš rýchlo stratil. Vrátil sa v okamihu, keď pri odchode moja dcéra povedala s veľkým úsmevom panej pri obsluhe: „Dovidenia… a máte krásne šaty!“ Čo myslíte, aká bola reakcia? Tú vetu nosím v sebe ako štartér otvárania sŕdc iných… aj svojho.
Krok tretí: Daj čas
Viem, všetci sa ponáhľame. Všetci máme vypočítané, kedy čo máme urobiť, kedy kde byť, čo stihnúť… Pritom – ruku na srdce – najkrajší je práve ten čas, keď sa plánovanie nejakou nepredvídanosťou „pokazí“ a všetko je zrazu inak. Rýchlik čaká, lebo spadli troleje… chvíľu sa mrzíš, chcel si byť už tam a tam a ktosi na teba čaká. Ale: po chvíli zistíš, že darovaný čas ti vnáša dovnútra pokoj. Nič nemusíš, všetko plynie pokojne ako voda. Presne to je krok, ktorý sa musíme naučiť ako tretí. Nechať veci, život, vzťahy, prácu, stretnutia prirodzene plynúť. Nebyť kontrolórom seba aj iných, kde ak nebudú veci podľa plánu na minútu, nepokoj je na svete. Kniha Kazateľ nás učí, že všetko má svoj čas pred Bohom – práve preto, že nie my sme pánmi času, ale Boh. To on vie, prečo práve teraz tvoj rýchlik stojí, skúšajúci neprišiel, predavačka tak dlho hľadá tvoje číslo topánok v sklade… Nechaj sa časom hladiť, nerob zo seba dostihového koňa, ktorého presne vypočítané plány sa stanú bolestivými ostrohami do tvojich slabín. Ak si zastavil, ak si sa sklonil, nehovor: „Len na minútku, lebo musím bežať!“ Nebuď bláznom, ktorý dostal do rúk v horúčave kornútok zmrzliny, ale ochutná len raz, zvrchu, lebo „nemá čas“. Objavovať plnosť, krásu a podstatu znamená prestať sa katovsky limitovať časom. Nie je predsa čudné, že nám to naháňanie času vôbec neprináša pokoj, hoci paradoxne kdesi v Afrike, kde platia rovnaké hodiny a minúty ako aj tu, sú ľudia nesmierne pokojní? Vychutnaj si bez obmedzenia objekt, ktorý je pred tebou. Ver, že je to dar, ktorého hodnotu objavíš práve tým, že necháš čas prirodzene plynúť bez stepovania a nervózneho poškuľovania na hodinky.
Krok štvrtý: Premýšľaj
Dopriať si čas naštartuje v tvojom vnútri úplne iné myšlienky – idú hlbšie, pýtajú sa, hľadajú súvislosti, spájajú zabudnuté… A tak sa ti zrazu môže stať, že pri sklonení sa nad zabudnutým perom na chodníku sa ti vynorí obraz tvojho večného strácania pier v škole… Čo to s tebou robilo? Ako veľmi si túžil, aby sa našiel človek, ktorý si všimne tvoje spadnuté pero a dobehne ťa! Premýšľaj, keď sa skloníš nad malinu pri oberaní (a tam treba ísť pekne pod listy, zdola, k tým najkrajším) – čo ti to len evokuje tá nádherná farba, sladkosť, jemnosť chute? A zrazu prídeš na to, že je to ako bozk niekoho, kto ťa miluje viac, ako si zaslúžiš. Kto je to ten, kto ťa takto miluje? Hej, manželka… deti.. mama… ale ešte nie si spokojný. Prídeš dnu, položíš malinu na stôl a povieš: „Deti, aha.. Boh nám posiela svoj nežný, sladký bozk.“ Obyčajná malina sa ti pri uvažovaní stane darom, ktorý ťa spojí s milujúcim Otcom – a ty oveľa viac porozumieš jeho láske. Všetko stvorenie nás volá ho objavovať – ale to sa dá len vtedy, ak si po zastavení, sklonení, dopriatí času aj otvoríš myseľ pre hľadanie súvislostí až do tajomstiev Stvoriteľa. A ver: každý deň ti Boh posiela milióny inšpirácií, ako premýšľať a objavovať jeho samého! Počnúc teplou, mäkkou posteľou ráno (Ako to musí byť nádherne mäkké v nebi?) cez miešanie polievky v tanieri (Vôňa, ktorá ti šteklí nos, a ty si uvedomíš, že si nič pre neurobil pre to, aby si ju mal… koľko lásky muselo byť v tom, kto ju pripravoval? A koľko takých vecí si dostal od Boha bez pohnutia prstom?) až po kaluž, do ktorej si skočil v rýchlosti… čo si uvedomíš, ak použiješ zatiaľ len štyri kroky budovania úžasu?
Krok piaty: Zapoj srdce
Zdá sa byť na konci, ale je tu stále… tvoje pocity, prežívanie, vnímanie presahu všednosti do neobyčajnosti, z času do večnosti, objavovanie nečakanej krásy v tom, čo sa zdalo byť priemernou vecou či osobou… A zisťovanie, že najúžasnejšie veci sú tie úplne jednoduché, donekonečna sa opakujúce a predsa sýtiace naše srdce, dušu ako materské mlieko dojča. Nepreje sa to, nejde bez toho plnohodnotne žiť. Ak vložíš celé objavovanie krokov žasnutia do svojho prežívania, nastane príliš veľa fyziologických, psychologických, zvykových zmien… Skús sa dobre pozerať do zrkadla: napríklad, sa prestaneš mračiť. Nie je prečo, lebo v každej veci, v každom človeku, v každej situácii objavíš pomocou piatich krokov dar. Síce možno obyčajne zabalený, niekedy dokonca aj hrozne zabalený – ale hodnotou viac ako drahokam. A ak objavíš dar (a nie jeden), objavíš aj Darcu. Život prestane byť ťažký, otravný, deprimujúci, ale stane sa nádherným miestom napriek okolnostiam a tebe sa bude chcieť spievať, ďakovať, chváliť, radovať sa, tancovať… Asi tak, ako svojho času svätému Františkovi z Assisi, keď zistil, že nič z „musenia“ a ľudských predstáv o šťastí nenaplní jeho srdce. Keď bol bosý, v otrhaných jednoduchých šatách, keď sa zastavoval, skláňal, dával čas, premýšľal, otváral srdce, stal sa skutočne nádherným človekom, priťahujúcim k sebe iných.
Práve tieto dary boli (a sú) jedným zo silných charizmatických čŕt Ježiša. Žil naplno a bol človekom radosti, prijatia, pokoja, inšpirácie, hĺbky, vďačnosti a pokory. Práve toto ľudí priťahovalo a očarilo – dávalo im vedomie jedinečnosti a vzácnosti.
Vieš si predstaviť, čo by to urobilo s tvojim okolím, ak by si sa týždeň najprv rozhodol len zastaviť? A pokračoval aj ďalšími krokmi? Ver… stojí to za to! Pre teba samého – lebo viac získaš, ako stratíš… pre ľudí okolo, budú sa cítiť tebou milovaní a prijatí… pre tvoj vzťah k Bohu, ktorý zmení dimenziu do neprestajnej chvály a vďaky… Skús!
… a neprestaň!
Foto: pinterest.com, unsplash.com, pexels.com
