Autor: Soňa Krajčovičová
Volám sa Jozef Hrenák, mám 63 rokov a pochádzam zo stredného Slovenska. Narodil som sa v kresťanskej rodine a ani za komunistov moji rodičia nezapierali vieru, boli verní Bohu. Som vyučený za obyčajného murára a síce nemám výslovnosť ako niektorí spisovatelia, ale svoj život som odovzdal do Božích rúk a rúk Panny Márie. Teraz bývam v Litmanovej.
Mám rodinu aj deti, v škole som sa prvé roky dobre učil. No potom som začal s alkoholom a omamnými látkami. Na ulici som sa bil, chodil som do krčmy. Policajti mi hovorili: „Jožo, ako ti pomôžeme? Veď máš rodinu – a ty takto žiješ?“ Odmietal som pomoc, bol som pyšný. Nemal som silu ísť k rodine, hanbil som sa.
Vo väzení som si odsedel veľa rokov, viac ráz, nielen jeden. Napríklad za ublíženie na zdraví, pretože keď som bol triezvy, sedel som v krčme a niekto mi dal facku, nevšimol som si ho. No keď som mal vypité a stretol som ho, tak sa to skončilo zle. Vo väzení som premýšľal nad sebou, svojím životom a vedel som, že ma ľudia a ani rodina neprijmú. Boha som začal viac hľadať až vo väznici. Modlil som sa pravidelne ruženec ku krvavým slzám Panny Márie. Františkánsky kňaz mi povedal, aby som sa modlil aj za svoje deti, aby sa dostali bližšie k Bohu. Zistil som, že mnohí dozorcovia sú skvelí ľudia a majú veľké srdcia, čo veria v Boha. Za dobré správanie som bol prepustený skôr.
Potom som bol zase na drogách a mama ma zavolala na púť do Litmanovej, no nechcel som ísť. Aj tak ma zobrala, že nech jej odnesiem aspoň vodu z prameňa. Išiel som teda a aj som sa vyspovedal. Po spovedi som plakal sám v snehu, pretože som bol zúfalý zo svojej závislosti. Sadol som si na lavičku v kaplnke a povedal som Panne Márii, že ak ma zbaví závislosti, zostanem tu do smrti. Vrátil som sa domov a stále som bol na drogách, ležal som na zemi, ruky som mal modré. Pil som všetko – voňavky, okenu, chemopren. Veľa lekárov mi vtedy povedalo, že ma musí mať Pán Boh veľmi rád, keď ešte žijem. Povedal som mame, nech ma vezme do Žakoviec k pánovi farárovi Kuffovi. Krátko po návšteve Litmanovej som tam aj išiel. Veľa ráz som chcel odtiaľ ujsť, lebo som to nezvládal. Keď išiel nejaký autobus na púť do Litmanovej, vybral som sa tam. Postupne som tam aj začal stanovať. Keď ma poslal pán farár Kuffa do Čiech, zase som utekal do Litmanovej, až som tu nakoniec zostal. Postavil som si tu chatu z dreva. Teraz je to šesť rokov, čo tu bývam. Tu som doma.
Panna Mária ma zachránila
Môj život sa celkom zmenil, keď som začal stavať kaplnky. Nikdy predtým som nerobil s kameňom, ani som nevedel, čo to je. Považoval som ho za nič. Pán farár Kuffa nás zobral do Cenacola, a tam som videl, ako chlapci stavajú všeličo z kameňa. Skúsil som to teda trochu aj ja v Žakovciach. Nebol som tomu naklonený, hovoril som, že to neviem. Potom ma to však zaujalo, pretože duchovný otec Kuffa povedal, že budeme robiť kaplnku. Tak som začal robiť sám, najprv len špalety okolo okien. Potom prišiel sochár, staviteľ a povedal, že dokážem urobiť kaplnku. Skúsil som najprv vyryť len nápis na kamennú ružu pod sochou Panny Márie, ktorý znel: „Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť!“ Pozlátil som ho a postavil som aj lavičky na sedenie, kde sa môžu ľudia modliť. Po roku sa prišiel ten istý sochár pozrieť a povedal: „Takto som si to predstavoval!“ Dokonca sa stalo, že z Medžugoria prišli nejakí ľudia aj s tlmočníčkou a povedali mi, že ma budú platiť, ak pôjdem s nimi do Medžugoria a budem tam robiť z kameňa.
Moje kroky viedli znova do Litmanovej a pánovi starostovi som povedal, že chcem urobiť kaplnku. Modlil som sa za to, pretože starosta s tým veľmi nesúhlasil. Po roku to schválil a ja som sa pustil do práce. Pracujem s kameňom až do dnešného dňa.
Už som staval kaplnky všelikde po Slovensku, v Čechách a v zariadeniach pána farára Kuffu. Tiež v Kolačkove, v Jaslovských Bohuniciach, na Bielej Vode a opravoval som kaplnku na Chorine.
Okrem kaplniek sa venujem aj sekaniu do kameňa, vyrábam kamenné reliéfy s kresťanskou tematikou – ako napríklad Ježiš a Posledná večera, Ježiš v púšti, anjel strážny, Ježiš na Olivovej hore, svätý Peter či svätý Michal Archanjel. Veľmi sa teším na darček – korunovanie Panny Márie, ktorý chcem dať kamarátovi z lásky, ale inak nerobím nič súkromne. Tiež vyrábam čaje z lišajníka, borovice, smrekový sirup a mastičky zo živice. Snažím sa robiť všetko z toho, čo poskytuje sama príroda.
Táto práca je dar od Boha, ktorý sa snažím využívať a čerpávam z neho energiu. Chcem dokázať ľuďom, že aj kriminálnik, narkoman a závislák dokáže niečo spraviť. Ľudia by nemali premýšľať nad tým, kto, čo a kedy spravil zlé. Mali by si brať príklad z kňazov, ako sú Marián Kuffa, otec biskup Babjak, biskup Lach, arcibiskup Ján Orosch. Alebo zo silných osobností ako Anton Selecký, Anton Barcík, profesor Krčméry či Jozef Mikloško a ďalší, ktorí sa ani neukážu, sú pokorní, v skrytosti. V nich by sa mali hľadať poklady Slovenska, poklady Cirkvi. Sú to ľudia, ktorí zachraňujú životy, a nepozerajú sa na to, kto a aký k nim príde. Záleží im na ľuďoch, zaujímajú sa o nich a všetkým pomáhajú. Toto budú legendy Slovenska. A ja som rád, že títo ľudia ma chápu, že ma neodkopli a sa začali o mňa zaujímať.
Ako by povedal vdp. Marián Kuffa: „Pán Boh nás nebude súdiť za to, čo sme urobili, ale za to, čo sme mohli urobiť a neurobili sme.“ Chcem sa podeliť aj o svoje životné mottá, ktorých pravdivosť a motivácia je naozaj veľká: Cesta nie je. Cesta sa rodí, keď človek kráča. Raj je odvaha v našich srdciach a v našej duši. Nepriateľ nie je vonku, ale vo vnútri, v našom srdci. Najväčším vzrušením nie je zabíjať, ale pomáhať a nechať žiť. Človek, ktorý nemá čo stratiť, nebojí sa smrti.
Ďakujem ti, Panna Mária, za vyslobodenie z alkoholu a drog. Modlitba a pôst zastavia všetko zlé. Keby viem, že mám zajtra zomrieť, tak posadím stromček alebo vytesám z dreva kríž a napíšem naň: Ďakujem.
Fotografie: archív Jozefa Hrenáka
