Home » Archives » Čia ovca som ja?

Čia ovca som ja?

Často sú bohatí práve tí, ktorí majú čas. Čas pre blízkych. Ja veľmi chcem, aby bol Ježiš v skupine mojich blízkych. Chcem mu venovať svoj čas. No nejde mi to. A čo nám tento „stratený“ čas v tichu môže priniesť? Pán nám to hovorí jasne: „Ja im dávam večný život.“ Zdá sa mi, že večnosť netrvá chvíľku.

Autor: Monika Moravanská

Dnes v evanjeliu čítame o ovciach. My sme ovce a ako by nám v tejto úlohe mohlo byť dobre, aký by mohol byť život jednoduchý. Lenže v dnešnom svete sa spojenie „byť ako ovca“ stalo skôr synonymom pre človeka bez vlastného názoru, ktorý slepo nasleduje vedenie niekoho iného. Ježiš začína slovami: „Moje ovce počúvajú môj hlas…“ A hneď takto v úvode riadkov, nad ktorými sa chceme zamyslieť, vnímam akýsi „zádrheľ“ na našej ľudskej strane. Počúvať. To nie je len vpustiť slová do jedného ucha a tým druhým ich nechať vyletieť. Ježiš vraví, že jeho ovce počúvajú jeho hlas. Evidentne sú na pastvine aj iné, ktoré jeho hlas ignorujú. Čo sa s nimi ďalej deje, to nevieme. Čítame však, že tie, ktoré Ježišov hlas počúvajú, dostávajú od neho večný život a istotu jeho prítomnosti. Takže prichádza otázka: Som jeho ovca? Alebo nech sa nikoho nedotknem… Sme jeho? Som jeho? Dokážem v sebe prehlásiť, že patrím Ježišovi? Dokážem pokoriť svoje ego a vyvýšiť ten kus Boha, ktorý do mňa on sám pri mojom stvorení vložil? Viete… márne by mala ovca na krku remeň, na ktorom by jej zvonil zvonček a bolo by na ňom meno pastiera (majiteľa), ak by tá ovečka nevnímala pastierovu starostlivosť. To, že jej dáva jedlo a vodu, to, že jej poskytuje bezpečie. Darmo si ja zavesím na krk krížik a budem očakávať, že toto zo mňa urobí kresťana. Ako pokračujú verše: „… počúvajú môj hlas…“ Počúvam Pána? Čo mi chce do života povedať? Už na základnej škole nás učia definíciu, že modlitba je rozhovor s Bohom. Nie môj monológ voči Bohu (hoci on počúva aj to). Nechám Boha, by mi hovoril do života? Často vnímam, že naše modlitby sa stali veľmi automatickými. Už aj z modlitby vlastnými slovami sme si urobili akúsi riekanku. Lebo ticho sa teraz nenosí. Ticho je strata času. Ale ako k nám má Pán hovoriť, keď do nás celý deň hučí svet? Ešte aj vo chvíli, keď by mohol niečo povedať, si do uší vložíme slúchadlá a sme v akomsi paralelnom vesmíre. Nebojme sa kontemplatívnej modlitby. Sama s tým mám problém, lebo som zvyknutá byť produktívna a takýto druh modlitby nemá žiadne (na prvý pohľad) merateľné výsledky. Je to len čas. Ale je to čas s Bohom. V posledných rokoch vnímam, že čas je veľmi vzácnou komoditou. Často sú bohatí práve tí, ktorí majú čas. Čas pre blízkych. Ja veľmi chcem, aby bol Ježiš v skupine mojich blízkych. Chcem mu venovať svoj čas. No nejde mi to. A čo nám tento „stratený“ čas v tichu môže priniesť? Pán nám to hovorí jasne: „Ja im dávam večný život.“ Zdá sa mi, že večnosť netrvá chvíľku. Že Boh si pre nás pripravil podstatne viac času, ako sme si my pripravili pre neho. Pán času, ktorý má všetok čas na svete, si tento čas vyhradil len pre teba. Toto ma fascinuje. Ja mu ledva ukrojím pol hodiny svojho času… z tých dvadsiatich štyroch, ktoré mi každý deň dáva, a on má pre mňa pripravenú večnosť. Ale to sú tie Božie váhy… v dnešnom svete obchodu bláznivé meradlá. Dovoľme si byť natoľko bohatí, že budeme len BOHaTY.

Fotografie: pexels.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *