Autor: Matúš Šoka
Pri niektorých úryvkoch z evanjelia kňazom vôbec nezávidím ich úlohu priblížiť Božie slovo poslucháčom. Dnes však jasné inštrukcie, o čom kázať, respektíve, o čom nekázať, dáva Pán Ježiš. Nemusia ani oni, ani my rozoberať, či krízy, ktoré zažívame okolo seba, sú znameniami konca alebo nie. A radu dáva aj nám poslucháčom – nenechajme sa zviesť, dávajme si pozor na to, koho a čo počúvame. Strašenia o konci sveta a krízach, ktoré nám hrozia, je všade dosť. Myslím si však, že to, k čomu nás dnešné evanjelium najviac pozýva, je prehodnotiť, čo nám je práve v týchto nepopierateľne ťažkých časoch útechou. Je veľa dobrých vecí okolo nás, ktoré nám prinášajú potešenie, ale tak ľahko po nich neostane kameň na kameni.
Krásne upratané a vyzdobené kostoly. Nie sú pre nás skôr ukrytom pred svetom, útekom pred krutou realitou doma alebo v práci? Čerpáme v nich, aby sme sa sami premieňali na chrám Ducha Svätého, z ktorého vnútra vytekajú prúdy živej vody?
Mier vyvolaný strachom, blahobyt, v ktorom sa aj tak snažím uchmatnúť si ešte viac pre seba, pokoj, čo dáva svet. Krehká rovnováha, ktorá asi nemohla vydržať. No Ježiš nás vyzýva, aby sme sa neľakali ani cien energií, ani inflácie. A dodáva: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí.“
A možno na nás všetky tieto ťažkosti doľahli až príliš. Tešíme sa z konca, že už je snáď za rohom. Ale nie pre to, aby sme sa stretli s naším Vykupiteľom, ale preto, že sa nám nechce vydávať svedectvo. Chceme vytrvať do konca, ale kiežby to bolo čo najskôr. Skúsme si v takýchto situáciách spomenúť na Ježišove slová, s ktorými máme koniec očakávať: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“
Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno, položia na vás ruky, uväznia vás. Rodičia? Súrodenci? Ani na nich sa nemôžem stopercentne spoľahnúť? To sú veci, ktoré si teraz neviem ani predstaviť. Asi nikto z nás nie je prenasledovaný kvôli viere, hoci príkoria zažívame. No zrada takto blízko pri srdci? Prečo by sme my dostali milosť ostať verní, a oni nie? Veľa otázok a málo odpovedí. Ježiš však takúto blízku zradu zažil tiež, príďme s ňou k nemu, on nás pochopí.
A, samozrejme, sme tu my sami, vlastné sily, vlastná múdrosť, vlastná výrečnosť, vlastné plány. A pritom On musí rásť a nás musí ubúdať. Tak nech je Bohu chvála za každú skúšku, ktorú dopustil a v ktorej sa vzdáme vlastnej útechy a pritúlime sa k nemu. Skúšku, v ktorej sa priučíme viac dôverovať Bohu ako sebe.
Foto: unspash.com
