Autor: vdp. Mgr. Peter Sabol
Kto z nás ešte nebol chorý? Všetci vieme, aká je pre nás choroba nepríjemná, preto sa jej snažíme vyhýbať. Ak sa stane, že nás napadne, rýchlo hľadáme lekárov, aby nám čím skôr pomohli.
Dnešné evanjelium nám predstavuje ľudí postihnutých malomocenstvom, ktoré ich celkom vylúčilo zo spoločnosti. Bohužiaľ, vo svete sú ešte aj dnes miesta, kde táto hrozná choroba vyčíňa. V Ježišových časoch na ňu trpelo veľa ľudí. Na kraji ktorejsi dediny Ježiša zastavilo desať malomocných. Keďže sa k nemu nemohli priblížiť, hlasno kričali, aby sa nad nimi zmiloval. On sa zmiloval a prikázal im, aby sa ukázali kňazom. Malomocného za čistého totiž mohol vyhlásiť iba kňaz. S Ježišom nevyjednávali, ale poslúchli, a ako šli, boli očistení.
Úryvok nám ukazuje pevnú vieru týchto ľudí. Veď iste vyskúšali množstvo lekárov a liekov, minuli veľa peňazí, ale nič im nepomohlo. Zrazu počujú o Ježišovi, ktorý dokáže liečiť aj nevyliečiteľné choroby. To ich iste presvedčilo, že on je prisľúbený Mesiáš, a teda môže pomôcť aj im. Cez zázrak uverili v Ježiša – Božieho Syna.
Aj medzi nami je veľa ľudí, ktorí si kladú otázku: Je Ježiš naozaj Božím Synom? Jedni túto skutočnosť úplne popierajú a smejú sa z nej, iní zasa pochybujú, ďalší zostávajú nerozhodní a žiadajú dôkazy. Odpoveďou im aj nám sú malomocní, ktorí cez zázrak uverili v Krista – Božieho Syna. To je Ježišov najsilnejší argument, cez ktorý uverili aj apoštoli. Ježiš povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte!“ Po vzkriesení Lazára veľkňazi a zákonníci hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci.“
Ako vidíme, aj najväčší nepriatelia Ježiša Krista vydávajú svedectvo o jeho zázrakoch, ktoré sú aj dnes nezvratným dôkazom o jeho božstve. Aj nás má táto skutočnosť upevniť vo viere v neho.
Ako ste si všimli, Ježiš malomocných posiela ku kňazom. Aj tu môžeme vidieť upozornenie pre nás. Aj nás Ježiš posiela ku kňazom, lebo sú jeho nástupcami, ktorým dal moc hlásať Božie slovo a vysluhovať sviatosti. Máme jasné dôkazy, že sviatosti pochádzajú od Ježiša, a dal nám ich preto, aby sme cez ne dostávali Božiu milosť. Bez kňaza ju však nedostaneme. Musíme ho navštíviť. Priznajme si však, ako často kňazov obchádzame a vyhýbame sa im. Asi máme strach, že nám vstúpia do svedomia a upozornia nás na našu náboženskú ľahostajnosť a vlažnosť. Ježišova výzva: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ je a bude vždy aktuálna.
Ešte jedno veľmi dôležité poučenie plynie pre nás z dnešného evanjelia. Ľudia za preukázanú pomoc neboli vďační. Ježiš očistil desiatich malomocných, ale poďakovať sa prišiel iba jeden z nich, a aj to bol cudzinec! Často sa nám stáva, že dlho a naliehavo o niečo Boha prosíme. Keď to však dostaneme, zabúdame sa poďakovať. Ba nemusíme ani prosiť, lebo Boh nám aj tak dáva svoje dary: život, zdravie, úspechy, nadanie. Mnohí z nás to berú ako samozrejmosť a miesto Božieho zásahu to pripisujú náhode, osudu a okolnostiam. Boh zostane mimo. Preto nás Ježiš upozorňuje, že všetko, čo máme a vieme, pochádza z Božej ruky a máme byť za tieto nezaslúžené dary vďační.
Zapamätajme si: Ježiš je Boží Syn, ktorý nás posiela ku kňazom, a tí nás nabádajú k vďačnosti Bohu za všetko, čo máme a vieme.
Naším veľkým vzorom je svätý František z Assisi, ktorý zo svojho slovníka vylúčil všetko, čo zaváňalo či súviselo s nevďačnosťou. Jeho obľúbené výrazy boli: brat, sestra, ďakujem, pokoj, dobro. Jeho pozdrav znel: Nech ti Pán udelí pokoj! Na život sa pozeral s nehasnúcim úsmevom a za všetko vedel byť Bohu vďačný.
To je výzva aj pre nás. Buďme za všetko Bohu vďační – za život, za zdravie, ale aj za chorobu, za kňazov, za jeho Syna Ježiša. Vo všetkom viďme Božiu ruku a Boží zásah!
Pane, odpusť nám, ľuďom, našu nevďačnosť. Chceme byť tvojimi vďačnými deťmi, veď všetko, čo máme, máme z tvojej ruky.
Foto: unsplash.com
