Autor: Mária Kohutiarová
Žijeme časy, keď sa veľmi zdôrazňuje vzdelávanie a celoživotný profesijný rast. Napomáha to nielen oficiálne školstvo či univerzity tretieho veku, ale aj množstvo kurzov, školení, webinárov alebo zážitkových workshopov. Kto chce robiť svoju prácu dobre, musí do nej dať čas a investície. Prečo sa potom mnohí kresťania v zrelosti svoje viery – bez ohľadu na vek – podobajú večným škôlkarom?
Základnými sviatosťami nie je urobená „čiarka“
Žiť plnohodnotne kresťanskú vieru je omnoho viac, ako pamätať, že „sa patrí“ ísť na Vianoce a Veľkú noc na spoveď a sväté prijímanie. Ba dokonca je to viac, ako mať „na poriadku“ všetky sviatosti, ktoré môžem dosiahnuť vo svojom stave, ba nie je meradlom kresťanskej zrelosti a rastu ani to, že chodím každý mesiac k sviatosti zmierenia a každú nedeľu na svätú omšu. A už vôbec neobstojí argument: „Nikoho som nezabil, nekradnem, žijem slušne,“ ako často počujú kňazi. Rovnako nie je možné žiť ako autentický kresťan túžiaci po svätosti život v priemere, bez tváre a názoru, bez viditeľnej stopy dobra a lásky vo svojom okolí. Kresťan nemôže žiť zašitý vo svojom pohodlí, ktoré si urobil zmesou svojich predstáv o viere a tlakom sveta, len aby to nebolo nebezpečné… Jednoducho: ten, čo skutočne ide za Bohom, nemôže byť „sivá myš“.
Boh nás totiž sviatosťou krstu povolal na značne adrenalínovú cestu, na ktorej sa máme každý deň učiť čím viac sa mu podobať – a ďalšie prijaté sviatosti majú byť dozrievaniu k svätosti nápomocné. Výzva bola daná jasne: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý vás nebeský Otec!“ (Mt 5, 48). A ak Boh nie je ako trikrát ocedené čajové vrecko, ale je niekým, kto je pre nás vzorom dokonalej lásky – ani my, ako jeho deti, nemôžeme byť „čajoví“.
Čím teda začať, aby sme sa mu čím viac podobali, a teda čím viac každý deň rástli?
Bod prvý: túžba
Každá zmena sa začína túžbou. Ak čítame príbehy zaujímavých, úspešných ľudí, často im chýbali ideálne podmienky na to, aby sa stali tým, čím sú. Žili v chudobe, nemali dobré vzdelanie, občas urobili ako mladí aj „psie kúsky“. Ale mali v srdci obrovskú túžbu niečo dokázať, ukázať, aké dary im Boh dal. Nikdy to nebola jednoduchá cesta, a nie je ani teraz, keď sú z nášho pohľadu na vrchole slávy. Ale túžba ostala, je motiváciou, ktorá sa nekončí a ktorá ich poháňa denne vpred, znovu a znovu sa stávať lepšími v tom, čo robia.
Boh každému z nás vložil do srdca obrovskú túžbu po dokonalosti, kráse, harmónii, pokoji – teda po ňom samom a po plnosti života s ním. Je to presne obsah slávneho výroku svätého Augustína: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Pán nám daroval radosť z krásy, z dobrých vecí, ktoré môžeme mať okolo seba – ale ony nie sú cieľom našej túžby, našej nespokojnosti v srdci, sú len prostriedkom, ktorý nás má privádzať k Bohu. Preto nikoho z ľudí nenasýtilo mať neobmedzené množstvo majetku, moci či slávy: nie je taký šťastný, hlas túžby v srdci sa stále ozýva a volá ho ďalej.
Sú to akoby neprestajné vzdychy srdca, ktoré túži po plnosti… a práve z týchto vzdychov nášho vnútra, ktoré v sebe prežívame, vychádza prvý podiel rastu života kresťana: modlitba. Tá sa totiž vždy začína túžbou po Bohu, po jeho spoločnosti a blízkosti, po priateľstve s ním. Modlitba má byť preto volaním k Pánovi, odkrývaním nášho vnútra v každej situácii, osobným vyznaním a pozvaním Boha byť nám blízko. Má vychádzať skutočne zo srdca, z nášho „ja“, vtedy sa stáva osobnou a silnou. Ak sa naučíme rozprávať s Bohom veľmi osobne, akoby sme sedeli vedľa seba na lavičke… stane sa nám blízka aj iná forma modlitby v podobe modlitieb z knižky, z liturgie, v piesňach. Čím viac po Bohu túžime, tým intenzívnejšia by mala byť naša modlitba. Až tak, že by sa skutočne mala stať dýchaním našej duše, sústavnou činnosťou, ktorou rovnako, ako srdce udržuje pumpovaním organizmus pri živote, bude udržiavať pri živote náš vzťah s Bohom.
Prvá kontrola: V akom stave je moja túžba po Bohu, jeho blízkosti – a tým aj moja modlitba?
Bod druhý: teória (alebo aj poznanie)
Ak máme niečomu rozumieť, stáť si za tým a robiť to dobre, musíme to aj poznať. Bez poznávania a každodenného nového objavovania (pretože je to celoživotná úloha) neporastieme. V okamihu, keď prestaneme chcieť poznávať (možno aj v predstave, že už vieme dosť alebo už stačí), zastaví sa aj náš rast. Rovnako to platí aj o našej viere a jej poznaní: ako deti sme dostali (každý primerane možnostiam a poznaniu svojich rodičov) základné poznatky o viere – a bolo výborné, ak sme videli aj reálny život viery v praxi. Ale minimálne od okamihu sviatosti birmovania sme pozvaní – ako oficiálne dospelí v Cirkvi – napredovať ďalej aj v poznávaní svojej viery. Lebo čo nepoznám, tomu neuverím, to nežijem. Ak ma skutočne ženie túžba po Bohu, po podobe s ním, budem túžiť aj poznávať, kto je tento Boh. Aké má vlastnosti, čo robí, čo hovorí, aký to má dosah na môj život?
S Božím slovom pevne súvisí aj tradícia a učenie Cirkvi. Pápeži všetkých storočí, veľkí kresťanskí teológovia a svätci, tí často zo svojho poznávania a skúsenosti s Bohom dávali a dávajú „ochutnávať“ nám všetkým práve preto, aby sme rástli aj v poznaní. Pápeži nepíšu encykliky a exhortácie či iné dokumenty ako na páse z nudy – ale práve preto, aby nám pomohli rásť, poznať, aby nám ukázali, ako správne s postojom viery reagovať na mnohé podnety súčasného života. Mnohí z nich boli a sú prorokmi, cez ktorých hovoril Duch Svätý. Bolo by hlúpe nepočúvať, neučiť sa, nezamyslieť, nepoznávať. Je úžasné, že v rámci Cirkvi máme toľko duchovných smerov, aby si každý mohol vybrať to, čo je blízke jeho uvažovaniu, vnímaniu, vzdelaniu, chápaniu. Čo nám teda bráni poznávať tajomstvo Boha, ktorý nás priťahuje, a bohatstvo Cirkvi, ktorá spravuje tento poklad? Nie je sa na čo vyhovárať: kníh je dosť, internet funguje. Výsledkom je lepšie poznávanie toho, po kom túžim, lepšia a plnšia dôvera v jeho dobrotu, ako aj v to, čo má pre mňa pripravené, čo je výborná pomôcka pri motivácii rásť, stávať sa lepším, viac sa podobať Bohu.
Druhá kontrola: Ako je to so mnou a s mojím poznávaním pokladov Písma a učenia Cirkvi?
Bod tretí: sptechnikum (alebo aj prax)
Aby sme sa nesplietli: ide o postup, spôsob vykonávania istej činnosti. Teda: čo sa naučím, potrebujem urobiť v praxi, preniesť do života. Ak túžim po Bohu, ak ho poznávam, výsledkom má byť premena môjho života, prenesenie túžby podobať sa mu a poznania, ako to Boh odo mňa očakáva. Nie je to jednoduchá záležitosť a nie je to zadanie na krátky čas. Naša ľudská prirodzenosť, oslabená hriechom, to sama nezvláda: potrebujeme veľa pomoci prostredníctvom sviatostí, ktoré nás očisťujú, posväcujú, uschopňujú. Čím častejšie prijímame sviatosť zmierenia s túžbou znovu začať, priblížiť sa k svojmu ideálu – k Bohu (teda nie kvôli zvyku, lebo to mám robiť, ale mám osobnú motiváciu) – a čím častejšie pristupujem k Eucharistii s vedomím, že práve v nej prichádza Ježiš, aby ma posilňoval a posväcoval svojou láskou na ceste dokonalosti, tým je napredovanie istejšie. Hoci aj tu treba brať do úvahy všetko, čo vo mne a okolo mňa je. Moja povaha, moje skúsenosti života, môj doterajší vzťah s Bohom, moja duchovnosť, moja rodina, moje okolie, situácie, ktorými si prechádzam – to všetko vplýva na to, ako a koľko sa posuniem bližšie k ideálu lásky. Boh toto všetko rešpektuje a berie vážne, preto neporovnávajme svoju cestu zrenia ani s manželom, ani so súrodencami, ani s dobrou priateľkou. Tá moja cesta je jedinečná, pre mňa „šitá na mieru“. Výborné je mať po tejto ceste sprievodcu: dobrého skúseného kňaza či blízkeho priateľa, ktorý je kus cesty predo mnou a rozumie, kam idem a čo je pre mňa dôležité. Jeho usmernenia mi môžu veľmi pomôcť. A ešte: výborným tipom je nájsť sprievodcu na rast spomedzi svätých v nebi. Takého, čo mi „sedí“ povahou, prejavom, životom – a jeho stále prosiť o pomoc.
A potom dookola, znovu a znovu: usmievať sa, prijímať, odpúšťať, lepšie komunikovať, byť pozorný, obetavý, vynachádzavý a kreatívny v láske. Každý deň si znovu viac a viac uvedomovať svoju nesmiernu hodnotu v Božích očiach – a aj hodnotu každého človeka. Iba tak budem v každom vidieť obraz Boha, iba tak sa pre mňa každý stane „trenažérom“ svätosti a rastu k nej.
Tretia kontrola: V čom sa potrebujem „technicky“, teda praxou zdokonaliť? Čo sa musím naučiť z prejavov rastúceho kresťana?
Ak spojím denne túžbu, modlitbu, poznávanie, Eucharistiu, službu, odpustenie, darovanie sa, kreativitu v láske, obetu… budem čím viac vnímať Božiu blízkosť a radosť z cesty s ním. A o tom je náš rast.
Mimochodom, viete si predstaviť, ako by sa zmenil svet, ak by každý kresťan takto vedome rástol?
Foto: pinterest.com, autorka
