Autor: Mária Kohutiarová,
svedectvo: Katarína Rafajová
Jednou z osobností, ktorej život sa dotýkal vo viacerých životných okamihoch, ba aj v jeho pozemskom konci Trnavy a jej diecézy, je aj otec biskup Peter Dubovský, SJ.
Narodil sa 28. júna 1921 v Rakoviciach neďaleko Piešťan, do meštianky chodil do neďalekého Vrbového. Gymnázium začal študovať v Trnave, pokračoval v Ružomberku a štúdiá dokončil na gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej a štúdiá robil potajomky v Brne, za kňaza bol vysvätený na Štedrý deň roku 1950 – tiež tajne. Hneď na to bol intervenovaný v Podolínci, neskôr musel nastúpiť na vojenskú službu do neslávnych PTP. Tu ho zastihlo menovanie za biskupa, ktoré najprv odmietol v rámci pravidiel jezuitskej rehole, ktorá nedovoľuje svojim členom prijímať funkcie a úrady. Z Ríma však prišla stručná odpoveď od pápeža Jána XXIII.: „Treba poslúchať!“ Biskupskú vysviacku prijal znovu tajne 18. mája 1961. Vďaka hromadnému odsúdeniu rehoľníkov bol uväznený až do roku 1967. Verejnú pastoráciu mal dovolené vykonávať až od roku 1969, no nie ako biskup, ale ako kaplán v Nitrianskom Pravne, neskôr ako farár v Novej Lehote. Pápež Ján Pavol II. ho v roku 1991 vymenoval za pomocného biskupa Banskobystrickej diecézy, od roku 1992 pôsobil ako jej generálny vikár. Vo veku 76 rokov sa však tohto úradu zriekol. V roku 2005 sa presťahoval do komunity v Ivanke pri Dunaji, kde 10. apríla 2008 zomrel. Pochovaný je v Trnave v krypte pod Katedrálou svätého Jána Krstiteľa.
Fakty sú jedna vec, osobná skúsenosť druhá – a tá hovorí o jeho nesmiernej ľudskosti, dobrote, múdrosti a nadhľade. Svedectvo o jeho osobnosti počas pôsobenia v komunite v Banskej Bystrici – Radvani nám poslala čitateľka Katarína:
Nemôžem ho osloviť inak ako otec Peter – hoci to znie trochu pateticky. Ale ten, kto poznal otca Petra Dubovského, chápe! Pri ňom toto oslovenie nebolo vyslovené z povinnosti alebo kvôli členstvu v reholi či zo zvyku takto oslovovať kňazov. Každý, kto mal s ním osobnú skúsenosť, cítil jeho otcovský postoj. Áno, aj prísny, aj láskavý, milosrdný, a dokonca starostlivý. Taký slovenský Páter Pio.
Prečo?
Podelím sa o svoju osobnú skúsenosť. Do Radvane sme sa presťahovali koncom 20. storočia. Boli sme v tom čase päťčlenná mladá rodinka. Otec Peter býval na fare na Hôrke (v Radvani na kopci) spolu s ostatnými bratmi jezuitmi (p. F. Gábriš, p. R. Uher, p. B. Beniač a p. P. Sabol) už ako emeritný biskup. Najskôr som ho prehliadala, veď čo môže taký starý kňaz vedieť o súčasnom živote (poradiť mladej mamičke)… Navyše, v tom čase sme boli súčasťou dosť živého farského spoločenstva, ktoré viedol Rudko (Rudy) Uher. Prekvapilo ma však, že každý štvrtok slúžil sväté omše pre mladých, a všimla som si , že oni ho „berú“! Tak som to teda skúsila aj ja a vďaka tomu môžem písať tieto riadky.
Otec Peter Dubovský, SJ (menovec aj blízka rodina tragicky zosnulého talentovaného futbalistu Slovana Bratislava Petra Dubovského – ako som ja, bývalá fanúšička Slovanu, neskôr zistila), bol jednoducho úžasný!
Osobne som zažila jeho láskavú starostlivosť, keď mi po svätej spovedi milo, ale rázne odporučil: „A nos šatku na hlavu!“ Ako len mohol vedieť, že ma bolieva hlava z vetra, ktorý fúka v prechodnom období? Samozrejme, nebola to šatka, ale vážila som si, že mu záležalo na mojom zdraví, a tak som nosila klobúky alebo slušivé šiltovky. Aj ma za to pochválil. Nezabudnuteľné sú jeho múdre slová zo spovedí. Napríklad: „Lode a malí chlapci sa riadia odzadu.“ Alebo: „Občas treba dať po ‚republike‘,“ a k tomu milý, až šantivý úsmev.
Rád spomínal svoju mamu, ktorú mal vo veľkej úcte. Ako mladá vdova sama vychovávala deti. Jednu epizódu mi pokorne vyrozprával: „Keď bola u nás suseda, išiel som náhodou popod okno a počul som mamu, ako jej o mne hovorila: ‚Je to dobrý chlapec, len mu treba často dohovárať!‘ Keď som to počul, vstúpil som do seba a začal som sa viac snažiť a poslúchať, aby som ju netrápil. Tiež nám radil, keď je dieťa tvrdohlavé, nemáme sa ho snažiť zlomiť, ale byť múdrejší a vymyslieť nejaký fígeľ, aby sme dosiahli svoj cieľ. Rodina a deti boli pre neho prioritou. Keď chodieval slúžiť do neokatechumenátneho spoločenstva, ktorého členmi sme boli aj my, vždy hovoril o priorite rodiny a detí aj pred službou či účasťou v spoločenstve. Pri liturgii zmierenia nás s manželom uprednostnil, aby sme sa vrátili čím skôr domov k deťom, ktorých už bolo viac. Veľmi špecifický zážitok má môj manžel, ktorý od neho pri rozhrešení dostal prorockú radu, ktorej v tej chvíli ani dobre nerozumel, ale po rokoch sa ukázala ako veľmi opodstatnená! No a na záver naša najhmatateľnejšia skúsenosť s otcom Petrom, keď sa za nás prihovoril pri kúpe farského pozemku. Samozrejme, nechýbal ani na slávnostnom kolaudačnom obede so spolubratmi, našimi novými najbližšími susedmi.
Foto: rakovice.sk
