Home » Archives » Maximilián Kolbe

Maximilián Kolbe

Len málokto z novodobých svätých mal v sebe toľko atribútov apoštolskej autenticity ako tento obyčajný, pokorný, skromný františkán z Poľska.

Autor: Mária Kohutiarová

Len málokto z novodobých svätých mal v sebe toľko atribútov apoštolskej autenticity ako tento obyčajný, pokorný, skromný františkán z Poľska.

Ktovie, čo chodilo po rozume mame malého Rajmunda Kolbeho, keď ho po pôrode 7. januára 1894 kolísala v malej dedinke Zduńska Wola blízko Lodže. Vedela, že drží v náručí budúceho svätca a mučeníka? Isté je, že v tomto dome bola úcta k Matke Božej veľmi silná – rodina napriek chudobe mala svoj oltárik s jej obrazom a stále tam horela olejová lampa. Práve tu sa celá rodina stretávala pri modlitbe a tu zverovali svoje deti Bohu. Rajmund nebol ako dieťa nijako výnimočný, zažíval ťažkosti svojej rodiny, ktorá sa musela kvôli nastupujúcej továrenskej výrobe nielen dvakrát sťahovať, ale aj zanechať tkáčsku dielňu a pracovať v továrni. Hoci bol vždy pripravený pomôcť iným, netušil, aký má Boh pre neho plán. Až sa mu raz zjavila Matka Božia s dvoma korunami: jednou bielou, druhou červenou. Prvá znamenala, že si zachová čistotu, druhá bola predpoveďou mučeníctva. Rajmund si prosil obe…

Časom sa blízko jeho domova usídlili františkáni – minoriti a povolávali do rehole adeptov – budúcich františkánov. S podporou otca nastúpili do malého františkánskeho seminára v Ľvove aj Rajmund a jeho starší brat František, Rajmund mal vtedy trinásť rokov. Po vstupe do noviciátu si zvolil rehoľné meno Maximilián, neskôr k nemu pridal aj známe Mária, ktoré vyplývalo z jeho silného vzťahu s Pannou.

Čoskoro – počas teologických štúdií – je plný presvedčenia, že cesta k záchrane ľudstva vedie cez Nepoškvrnenú. Uvedomuje si silu príkladu v tomto zápase, a preto si dá predsavzatie, že chce byť svätý. Napísal si svoje vlastné pravidlá života, ktoré si čítal každý mesiac práve s týmto cieľom – aby rástol v svätosti. Tu sa začali aj jeho povestné vysoké nároky – dával ich tak sebe, ako aj iným.

Po návrate z Ríma je ustanovený za profesora dejín Cirkvi a filozofie, no jeho kapacity na to neboli. Problémy má aj so zdravím, a tak musí toto miesto opustiť. Čas na liečení vynaloží na prípravu diela Rytier Nepoškvrnenej, hoci jeho spolubratia nevnímajú jeho iniciatívy s nadšením. Členov rýchlo pribúda a Maximilián si uvedomuje, že sa nemá šancu stretnúť s každým ani byť s ním kontakte. Príde teda na myšlienku časopisu, ktorý by túto komunitu spájal a viedol, no ani tu nemal hneď požehnanie a podporu komunity. Prvý časopis preto aj tak vyzeral – ale jeho vydavateľ vložil do slov v ňom toľko nadšenia, že už druhé číslo našlo donorov na vydávanie. Prvé číslo vyšlo v roku 1922 v náklade 5 000 kusov, o šestnásť rokov neskôr však tlačia časopis v miliónovom náklade. Čoskoro nasleduje aj Malý rytierik pre deti či Malý denník, ako aj rádio Rozhlas Nepoškvrnenej. Keďže priestory františkánov nikde nepostačovali na produkciu tlače, dostáva darom pozemok, kde vybuduje veľké tlačiarenské stredisko. Už za jeho čias tam vzniklo malé mestečko Niepokalanów, dodnes je tam živá komunita s kaplnkou neprestajnej poklony Eucharistii. V časoch rozmachu diela žilo v kláštore v Niepokalanówe sedemsto bratov, ktorí nezabúdali spolu s Maximiliánom na dennú modlitbu a prácu či pomoc rodinám. Navyše, otec Maximilián svojím duchom, zanietením a prácou predbehol Druhý vatikánsky koncil o štyri desiatky rokov…

Maximilián videl ovocie svojho diela v Poľsku – na začiatku diela Rytier Nepoškvrnenej bolo 800 mužov, a aj tak bolo považované za najväčšie mužské hnutie tých čias. No v roku 1939 malo dielo už 750 000 členov. Bolo to aj Maximiliánovou horlivosťou priniesť dielo a jeho požehnanie do celého sveta. Žiadal o povolenie provinciála odísť do Japonska založiť tam komunitu a vydávať japonskú verziu časopisu. Hoci ani na jednu otázku predstaveného – či má peniaze na cestu, na vydávanie diela a či pozná reč ľudí – neodpovedal pozitívne, predsa len neskôr požehnanie dostáva a o pár mesiacov skutočne v Japonsku vydáva časopis a zakladá komunitu. V máji 1930 vychádza teda prvé číslo Rytiera Nepoškvrnenej v japončine v náklade desaťtisíc kusov… Kvôli jeho spôsobu práce, komunikácii s ľuďmi rôznych vyznaní a profesií, schopnosti organizovať a zanietiť iných ho volajú tiež „šialenec Nepoškvrnenej“ – a majú pravdu.

Toto všetko však bolo len predkolom prípravy na druhú, červenú korunu, ktorú si vyprosil od Matky Božej. V roku 1936 sa na príkaz predstavených vracia Maximilián do Niepokalanówa, kde začali haprovať vzťahy. Všetci boli presvedčení, že len Maximilián dokáže veci znovu vrátiť do pôvodného poriadku, čo sa aj stalo. V roku 1939 sa však začína vojna a otec Kolbe tuší, že vydavateľstvo leží Nemcom v oku ako tŕň. Bolo to ozaj tak: kláštor bol uvedený v ich zoznamoch ako jedno z najnebezpečnejších miest. Hneď na začiatku vojny je páter Maximilián spolu s tridsiatimi ďalšími bratmi uväznený a putuje po rôznych koncentračných táboroch. Návrat do kláštora je presne v deň Nepoškvrneného počatia Panny Márie – 8. decembra 1939. Sloboda a relatívny pokoj však netrvajú dlho: 17. februára 1941 znovu prichádza nemecká rota do kláštora a berie bratov preč. Maximilián bol pôvodne ponechaný „ako starý a nevládny“ spolu s jedným spolubratom, ktorý mal zlomenú kľúčnu kosť. No páter Kolbe vyprosil výmenu seba za dvoch bratov, aby tí zdraví mohli ostať pomáhať rodinám počas vojny. A tak sa Maximilián ocitá v koncentračnom tábore v Osvienčime pod číslom 16 670. V auguste 1941 však z tábora utečie väzeň, preto na pomstu a výstrahu sa vedenie tábora rozhodne popraviť hladom desať vybraných rukojemníkov. Vybrali aj otca rodiny Franciszka Gajowniczeka – jeho plač, že už viac neuvidí svoju rodinu, neberie gestapo vážne. Až do okamihu, keď z radu vystúpi Maximilián a požiada veliteľa o výmenu za tohto otca. Prekvapený veliteľ súhlasí, a tak skupina odchádza do bunkru hladu. No pre hliadkujúce roty sa každý deň zjaví ten istý obraz: z miesta, odkiaľ zaznievalo pravidelne kvílenie, preklínanie a hnev, bolo každý deň počuť modlitby a mariánske piesne. Po dvoch týždňoch ostali nažive štyria spolu s otcom Maximiliánom. Veliteľ dal príkaz na streknutie smrtiacej injekcie kyseliny karbolovej, aby so zvláštnym osadenstvom hladomorne skoncovali. Páter Kolbe umrel pokojne, jeho telo bolo spálené spolu s ostatnými.Zachránený otec rodiny Franciszek bol prítomný tak na blahorečení v októbri 1971, ako aj na svätorečení – ako osemdesiatročný – v roku 1981. Výborným zhrnutím života pátra Kolbeho je film Život za život.

Foto: Wikipedia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.