Home » Archives » Nečakaná rana

Nečakaná rana

Nečakaná rana

Autor: Soňa Krajčovičová

Dnes sedím pod hviezdami a premýšľam. Tuho. Chcem vedieť odpoveď na to, či má byť moja cesta životom ťažká a dlhá. Niekedy sa tak javí. Aj teraz. Alebo to je iba tým, že očakávam, že veci a situácie v živote budú ľahké? Nebudú. A ani byť nemôžu. Veď keby bolo všetko ľahké a na dosah ruky, ako by sme si to potom vážili? Ako by sme poznali hodnotu daného momentu, osoby, seba samých? Ako by sme sa správali k druhým či k Bohu? Odpovede na tieto otázky musí nájsť každý z nás sám. Viem len, že život nie je a nemá byť ľahký. Ale môže byť ľahší, keď viem, že môj kríž mi pomáha Niekto niesť. A nielen na chvíľu, ale po celý čas. Jediné, po čom však teraz túžim, je tento kríž pustiť a odísť. Lenže to sa nedá. Pred sebou nevidím nič. Len kľukatú cestu, ktorá nemá koniec. Nemám odpovede. Čo budem robiť?

Nad sebou vidím veľký voz a vo svojom vnútri chaos a zmätok ako už dávno nie. Svet sa otriasol. Úplne a nečakane. Mala som to čakať, ale nečakala som. Bola to rana. Začala tiecť, krváca, bolí, štípe. Niekto tu však je. Kľakne si ku mne, utrie ju, vydezinfikuje a obviaže. Je to on – Ježiš. Kto iný by to bol? Tak ako k nemu po ceste na Golgotu prišla Veronika a utrela mu do šatky tvár, takisto prichádza aj on ku mne. Ale on neutiera, on čistí a obväzuje. Odrazu sa tá rana ani nezdá taká veľká.

Ja však nechcem čakať na „Veroniku“, ktorá príde a pomôže mi. Nechcem túžiť po tom, aby sa stalo opäť niečo dobré alebo aby sa čas vrátil a veci sa stali inak. Nechcem hľadať vinu v sebe a rozmýšľať, čo sa dalo urobiť inak. Nechcem plakať od zúfalstva. Chcem si len uvedomiť, že namiesto Veroniky prichádzaš ty, Pane. Utieraš moju ranu a zdvíhaš ma z prachu nedôvery a strachu. Si tu. Blízko. Pre mňa. Chceš, aby som ťa videla a neskrývala si tvár od hanby a strachu. Podávaš mi ruku. Ja vstávam. Beriem svoj kríž a idem za tebou. No ty nejdeš predo mnou – ty si zrazu vedľa mňa. Kríž držíš spolu so mnou. A nie tak ako Šimon z Cyrény – na chvíľku a po donútení –, ale stále a dobrovoľne. Vidím jasnejšie. Prichádza úľava. Strach síce neodchádza, ale ja sa nevzdávam. Možno príde aj Veronika a budem jej vďačná za pomoc. No nesmiem zabúdať, že ty, Pane, si tu stále. Ty neprichádzaš a neodchádzaš hore-dole. Nehovoríš, že táto rana je príliš špinavá a už sa nedá vyčistiť. Ani ma neodsudzuješ za to, že strácam nádej. Len čakáš. Trpezlivo a nepochopiteľne. Čakáš tak, ako ja nedokážem. Stále vo mňa veríš, aj keď ja už neviem. Si blízko, aj keď sa zdáš vzdialený. Stojíš tu, aj keď si myslím, že si odišiel.

A prečo sa to deje? Možno to pochopím, keď bude správny čas. Viem, že som mohla robiť veci inak. Viem, že sa dalo urobiť viac. Vždy sa dá. Ale tak to má byť. Už to nezmením. Môžem sa z toho len poučiť. A znova vstať. Aj keď to nejde, bolí to, nechce sa mi. Zapieram sa a vstávam. Potkýnam sa a opäť padám. 

Život je cesta plná pádov, ale aj vstávaní. Plná smútku, ale aj radostí. Dovoľ mi, Pane, aby sa každý pád, ktorý príde, nekončil smútkom, ale nádejou znovu sa zdvihnúť. Daj mi, prosím, aby v mojom živote boli Veroniky a Šimonovia, ale hlavne, aby som videla, že si v ňom ty. Aby som sa nevzdávala sa, ale hľadala ťa a kráčala s tebou až na vrch, ktorý však nie je Golgota, ale rajská záhrada.

Foto: unsplash.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.