Autor: Sr. Zdislava Potočárová, OSU
Na Kvetnú nedeľou si pripomíname Pánov slávnostný vstup do Jeruzalema. Zástupy vítali a pozdravovali Ježiša ako svojho kráľa. Pre mnohých znamenal tento deň splnenie očakávania, že Ježiš konečne prevezme moc a splní ich politické plány. Videli v ňom svojho záchrancu a spasiteľa, no mali vlastnú predstavu o tom, pred čím a ako majú byť zachránení. Keď sa však ukázalo, že Ježiš neprišiel preto, aby potvrdil ich nenávisť voči Rimanom tým, že sa postaví na ich stranu, boli sklamaní.
Príbeh Ježišovho utrpenia je skúškou našej viery. Pozeráme sa na koniec Ježišovho pozemského života. Ten, ktorý prechádzal medzi ľuďmi a konal dobro, uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov, ten, ktorý k sebe priťahoval zástupy, ktoré mu na ceste do Jeruzalema volali na slávu, tento Ježiš skončil ponižujúcou smrťou.
Kde sa podela Ježišova sila, moc, s ktorou uzdravoval, robil zázraky, kriesil mŕtvych? Prečo Ježiš dovolil, aby sa mu poprední muži posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ (Lk 23, 35)?
Kde sa podela jeho charizma, ktorou učil o Božom kráľovstve? Prečo Ježiš v utrpení mlčí a nechá sa ponižovať? Všetci, ktorí s ním chodili, nasledovali ho, odišli, jeden z jeho učeníkov ho zaprel, druhý zradil a Ježiš zostal sám a opustený.
Kde je Boh počas Ježišovho utrpenia?
Je veľmi ťažké nájsť odpoveď na tieto a iné podobné otázky.
Ježiš prešiel touto krížovou cestou s modlitbou a odovzdanosťou sa svojmu Otcovi: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26, 39)
Ježiš veril, že ho Boh neopusti, že zostane s ním napriek opačnému zdaniu a reálnemu ľudskému stroskotaniu jeho života a jeho poslania.
Ak chceme plne pochopiť Ježišovo utrpenie, aby sme ho mohli nasledovať a nepohoršiť sa, je dôležité pochopiť eucharistické gesto pri Poslednej večeri (por. Lk 22, 19 – 20). Chlieb bol rozlomený tak, ako sa to stane s jeho životom už o pár chvíľ. Víno bolo vyliate do kalicha tak, ako bude preliata jeho krv pri násilnej smrti. Ježiš chcel, aby učeníci nechápali jeho smrť ako neľútostný údel chcený Bohom. Ježiš prežil svoj vlastný koniec slobodne, ako sa sám vyjadril: „Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať. Taký príkaz som dostal od svojho Otca.“ (Jn 10, 18) Ježiš zostal verný poslaniu, ktoré prijal od Otca, a vo všetkom plnil Otcovu vôľu.
Učeníci na začiatku zanechali všetko a išli za Ježišom, v hodine jeho utrpenia ho však všetci opustili a utiekli, avšak znamenie Eucharistie, pamiatky Ježišovho života, utrpenia a smrti, dokáže učeníkov opäť zhromaždiť okolo zmŕtvychvstalého Krista. Mimochodom, emauzskí učeníci nespoznali Ježiša, keď s nimi kráčal po ceste a vysvetľoval im Písma, ale pri lámaní chleba. Spoločenstvo Ježišových učeníkov tak naprieč dejinami dosahuje až k nám, bez strachu z hodín temnoty a kríz, pretože i v nich ich Pán predišiel a prežil ich slobodne a s láskou.
Pane, daj nám milosť, aby sme si, napriek ťažkým časom, nezatvrdzovali svoje srdcia, ale počúvali tvoj hlas, v ktorom nám hovoríš, akú veľkú cenu máme v tvojich očiach, keď neváhaš za nás položiť svoj život, aby si nás zachránil pre večnosť, a že nás nenechávaš samých, ale zostávaš s nami a uprostred nás.
Fotografie: Fb, Prayers in the Chaldean
