Autor: sr. Jozefína Petrovičová
Evanjelium svätého Lukáša 15, 1 – 32 na 24. nedeľu Cez rok nám ponúka tri podobenstvá o milosrdenstve. Vlastne, Ježiš nás chce naučiť, aké milosrdné je Otcovo srdce k hriešnikom. A kto z nás nie je hriešnik?!
,,Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho.“
… je to možné?! Naozaj, aj ,,takíto“ ľudia chcú ísť za Ježišom? Ale Ježiš ich vidí inak: vidí v nich túžbu po dobre, kráse – a hlavne vidí ich ľútosť nad minulosťou a ducha pokánia, ktorý je predpokladom ich obrátenia.
,,Farizeji a zákonníci šomrali: ,,Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“
Ježiš chce pomôcť aj farizejom správne vidieť, a preto nešetrí podobenstvami. Stratená ovca, drachma a márnotratný syn – pochopia z toho farizeji, aké milosrdné je Otcovo srdce? Ľudská logika a spravodlivosť je iná než Božia. Hovorí sa, že ,,ak sa chceš na niekoho pozerať zhora, tak len v tom prípade, ak mu podávaš ruku, aby si mu pomohol vstať“. Títo farizeji asi vo svojom živote neprecítili, aké to je, keď im Boh veľkodušne odpustí hriechy. Inak by neposudzovali iných.
,,Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“
Nikto z nás nie je bez chyby a hriechu. Padáme a vstávame. V Božích očiach má veľkú cenu, ak robíme pokánie za svoje hriechy a otvárame svoj život pre hlbšie spoločenstvo s Bohom. Ježiš sa vyjadril, že naše pokánie dokonca dáva do ,,pohybu“ celé nebo, ktoré sa raduje nad obrátením jedného hriešnika. Možno sa takto ,,slávnostne“ necítime, keď ideme z každej svätej spovede, ale určite, pri všetkej úprimnosti, sme niekedy v živote prežili pokoj v duši – zmierili sme sa s Otcom a obnovili vzťah k nemu. Dostali sme novú šancu a nemali by sme ju brať ani iným.
Stratená ovca a stratená drachma sú v Ježišových podobenstvách názornou ukážkou, ako sa nás snaží nebeský Otec hľadať, keď sa nerozumne odkloníme od spoločenstva s ním. Je tam skôr iniciatíva Otca ako naša, keď sa my sami nepohýname na ceste k nemu.
Tretie podobenstvo o ,,márnotratnom synovi“ poukazuje aj na veľký dar, ktorý sme dostali od Boha, a to je dar slobodnej vôle. Žiaľ, tento dar často nesprávne používame, teda skôr zneužívame. Aj márnotratný syn mal svoju predstavu o slobode a živote. Široká a pohodlná cesta priniesla svoje ovocie. Aj keď možno jeho prvotný úmysel návratu k otcovi nebol celkom kajúci, ale čisto materiálny, predsa dospel pri stretnutí s otcom k poznaniu svojej chyby. Otec ho však neponižuje, naopak, robí všetko pre to, aby zakryl jeho stratenú ľudskú dôstojnosť. Už z diaľky vyzerá svojho syna, bolo mu ho ľúto, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho, dal priniesť najlepšie šaty, prsteň na ruku a obuv na nohy, dal zabiť vykŕmené teľa a vyhlásil oslavu: ,,Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“
Foto: sestra Jozefína, premonštrátka
